Malé Zlievce
Milí spoluobčania, milí rodáci, milí hostia,
som veľmi potešený aj e to pre mňa nesmierna česť, že sa Vám v úvode tejto publikácii môžem prihovorit'.
Už podľa názvu je zrejmé. že naša obec je rozlohou menšia, ale s bohatou minulosťou a pevne verím aj s radostnou budúcnosťou. Potešili ma slová premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý pri otvorení priemyselného parku v Malom Krtíši povedal :prajem úspech všetkým menším ktorí sa svojimi činmi stávajú väčšími. Je to aj môj názor. Želám si nech o úspechu nerozhoduje veľkosť obce, ale schopnosť rozvíjať sa.
V roku 1990 získala naša obec samostatnosť. Po dlhých rokoch sme mohli začať budovat' diela, ktoré nám uľahčujú a spríjemňujú život. Podarilo sa nám splynofikovať obec, opravili sme miestne komunikácie, ako aj hlavnú cestu. Krajší vzhľad dostalo okolie cintorína a detského ihriska. Podarilo sa nám obnovit' aj náš kostol V roku 2002 sme začali s výstavbou čističky odpadových vôd. Teraz staviame obecné nájomné byty a pokračujeme v budovaní kanalizácie.
Hrdí môžeme byť aj na osobnosti, ktoré k nám zavítali. V roku 2002 bol na obecných
oslavách premiér Mikuláš Dzurinda. V marci toho roku minister zahraničných vecí
Eduard Kukan. V roku 2000 prevzal čestné občianstvo minister kultúry Milan Kňažko.
Mali sme tu aj dvoch majstrov sveta, hokejového Ladislava Čierneho a futbalového
Christiana Karembeu. Veľké športové úspechy dosiahol náš rodák Štefan Chrtiansky.
Futbalistom odovzdal cenu obce, za postup do I. triedy, reprezentačný tréner Dušan
Galis. Velmi krásnu návštevu sme mali koncom minulého roka, keď prišla medzi nás
Adrianka Sklenaříková.
Zdá sa to len nedávno, čo sme oslavovali 750. výročie a už sme o 10 rokov starší. Aby ľudia mohli napredovať, musia sa občas zastaviť a obhliadnuť sa späť, pospomínať na to čo prežili. Preto sme si aj my s príležitosti 760. výročia od prvej písomnej zmienky o obci Malé Zlievce dovolili pripravit' dva pohl'ady na našu históriu. Jeden vypracoval náš rodák JUDr. Bohuslav Beňo, na základe archívnych materiálov. Druhý Alicka Debnárová, podľia cirkevných výpisov a hlavne z rozprávania ľudí. Niektoré udalosti sú citlivé, nemôžeme nikoho súdiť, len chceme zaznamenať fakty, ktoré sa skutočne u nás stali. Ak by sa niekto napriek tomu cítil niečím dotknutý, prosím Vás o prepáčenie.
Na záver mi dovoľte poďakovať sa Bohu za pomoc všetkým ľuďom mnohých generácií Malozlievčanov a zároveň ho poprosiť o požehnanie pre Vás, Vaše deti a všetkých Vašich príbuzných.
H I S T Ó R I A O B C E M A L É Z L I E V C E
Slovania a Avari
Koncom 6. storočia sa usadzujú v Poiplí Slovania. Boli roľníci a tu bol dostatok pôdy na obrábanie, pastviny pre dobytok a vyhovujúce vodné zdroje. Slovania boli prvým usadeným etnikom, ktorého potomkovia tu pretrvali dodnes.
V druhej tretine 7. storočia obsadil toto územie kočovný národ Avarov, pôvodom zo strednej Ázie. Územie Malých Zlievec sa nachádzalo na severnej hranici ich rozľahlej ríše. Po jej zániku, patrilo k východným častiam Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva. V druhej polovici 9. storočia bolo územie Malých Zlievec pevnou súčasť centrálnych oblastí kniežat Veľkej Moravy. Najneskôr v tomto období je tu možné predpokladať existenciu trvalého slovanského sídla.
Príchod Maďarov. Uhorský štát.
Príchod starých Maďarov koncom 9. storočia rozvrátil Veľkú Moravu. Ich vojenské jednotky, s cieľom kontroly tohto územia, obsadili Poiplie v období rokov 920 – 30. Dôležitou lokalitou boli Sečany ( Szécsény ) v dnešnom Maďarsku a okolie, kde sa predpokladá existencia regionálneho slovanského hradiska. V druhej polovici 10. storočia sa v strednom Poiplí usádza početný, pospolitý staromaďarský ľud, ktorý sa už venoval poľnohospodárstvu. V tomto období začína koexistencia dvoch etník. Po príslušníkoch staromaďarských kmeňov sa tu zachovali z tohto obdobia názvy Kér a Kurt. Neskôr používali len spoločný názov „Maďar". S ním môže súvisieť i názov chotárnej časti Maďarec.
V Novohrade sa zachoval mnoho pôvodných miestopisných pôvodných slovanských názvov. V chotári M. Zlievec napr. Veľký Dol. V dobových písomných dokumentoch sa uvádza množstvo slovanských - slovienskych mien. K nim patrí i meno prvého známeho kráľovského župana Novohradu, ktorý bol v roku 1108 bol Slauic ( Slauiz) Toto nasvedčuje, že obsadenie stredného Poiplia staromaďarskými kmeňmi, odohrávajúce sa v neskoršom období po dobití centrálnych oblastí Veľkej Moravy, prebehlo menej násilnou formou.
Územie Malých Zlievec patrilo v roku 1000 do Uhorského štátu. Cirkevnú správu územia vykonávalo Ostrihomské arcibiskupstvo. V roku 1001 ho obsadil poľský panovník Boleslav Chrabrý. Správu územia vykonávali do roku 1029 nitrianske kniežatá Ladislav a Vazul, bratranci kráľa Štefana, avšak spojenci Boleslava Chrabrého.
Územie Malých Zlievec a Veľkých Zlievec tvorilo v prvých storočiach uhorského štátu jeden celok na ktorom sa vytvorili dve trvale osídlené lokality. Správa územia bola vykonávaná z hradu Novohrad – Neugrad, sídla kráľovského komitátu, ktorý bol sídlom i novohradského archidiakonátu, nižšej inštancie Ostrihomského arcibiskupstva. V 1. polovici 13. storočia patrilo príslušníkom rodu Kačic – Kačik ( Kacsic ), ktorého prítomnosť pri hrade Sečany je kladená do 11. storočia.
Zem Zlievce. Vpád Tatárov. Najstaršia písomná zmienka.
Počas nájazdu Tatárov v Uhorsku, postihlo Zlievce v rokoch 1241-2 ničivé plienenie, ktoré je zachytené v listine kráľovskej kancelárie datovanej 14. októbra 1244 a 13. októbra 1245. Je to zatiaľ najstarší zachovaný písomný doklad. Text listiny hovorí, že Tatári všetkých obyvateľov vyhubili a Zlievce ostali prázdne a vyplienené.
Územie Zlievec spravoval po vpáde Tatárov istý Šimon. Jedná sa pravdepodobne o Šimona z rodu Kačic. Panovník Belu VI. toto územie nazývané „terra Zeleu" – zem Zeleu daroval ostrihomskému správcovi Mikulášovi, ktorý bol i šaštínskym archidiakonom. Latinským slovom „terra" sa označovalo v tomto období riedko obývané – osídlené územie. Neskôr ho odovzdal panovník Bela VI. ostrihomskému arcibiskupovi Štefanovi. Potvrdzuje to listina vydaná v Budíne v roku 1248. Názov územia bol „Zelev". Územie Zlievec bolo po tatárskom vpáde osídlené novým obyvateľstvom. O jeho pôvode sa zatiaľ nič nevie.
Počiatky rozčlenenia Zlievec. Vrbina a farnosť/ kostol sv. Mikuláša.
Ďalšia písomná zmienka pochádza z roku 1265. Týka sa majetkových sporov, no obsahuje i viacero dôležitých faktov a udalostí. V období pôsobenia ostrihomského arcibiskupa Bededikta ( 1254 – 1261 ) sa zlievski šľachtici ( nobiles viri ) Peter, Peturka a Sixtus ( synovia Ivanku ) a Ivan de Zulu ( Ivan zo Zlievec ) súdili s arcibiskupstvom pre územie dedín, Slatina, Zlievce ( „Zelu" ), územie farnosti/kostola Svätého Mikuláša ( „ecclesiae Sancti Nicolai" ), a pri ňom existujúcej dediny Vrbina. Tvrdili že je to ich zdedený majetok. Spor bol 29. júla 1265 urovnaný tak, že Ostrihomské arcibiskupstvo zaplatilo 35 mariek za územie Slatiny, kostola/farnosti Sv. Mikuláša a časť Vrbiny. Terajšie Veľké Zlievce a druhá časť Vrbiny ostali vo vlastníctve zlievských šľachticov. Územie farnosti/kostola sv. Mikuláša, sa neskôr začalo vymedzovať ako druhé Zlievce.
Písomný názov Zlievec bol v roku 1265 „ Zele" a „Zulu". Listinou je potvrdená i existencia obývanej osady Vrbina, ktorej písomná podoba názvu bola Verebuna.
V spoločnej obci Zlievce bol postavený kostol sv. Mikuláša. Patril medzi najstaršie v slovenskej časti Novohradu, rovnako ako i zlievska farnosť, ktorá bola jednou z tu jestvujúcich 7 farností v tomto období. Tento kostol a farnosť slúžili širšiemu okoliu, a do obvodu zlievskej fary muselo patriť viacero dedín a osád. Táto pôvodná jednoduchá stavba o rozmeroch 8 x 14 m, mala chrámovú loď prekrytú sedlovou strechou bez veže. Stála na mieste dnešného kostola v Malých Zlievciach. Pôvodna stavba mala v štvorcovom presbytériu románsku valenú klenbu a gotický víťazný oblúk. Pre dedinu, na území ktorej sa v tomto období nachádzal kostol, to znamenalo významné postavenia. Presnejší dátum postavenia by určil až archeologický prieskumu. Miesto okolo kostola slúžilo na pochovávanie - cintorín.
Dolné Zlievce - Malé Zlievce
V období vlády panovníka Ondreja III., sa v roku 1300 osada Vrbina, pod písomným názvom Werebuna, uvádza ako majetok Ostrihomského arcibiskupstva. Popis hraníc územia, ktoré patrilo arcibiskuptvu a územie iných vlastníkom, bol zachytený v listine Vacovskej kapituly v roku 1300. Ohraničené sú v nich v podstate dva územné celky ležiace na území Zeleu, ktoré tvoria základ katastrov dnešných Malých Zlievec a Veľkých Zlievec. V listine je zapísaný názov Stracinského potoka pretekajúci cez kataster Malých Zlievec, ako riečka „Zeleu". Veľké Zlievce boli v roku 1304 uvedené už pod názvom „Felzele" – Horné Zlievce . V roku 1307 bol pre územie Malých Zlievec, použitý názov „Olsouzule" – Dolné Zlievce. A v roku 1308 latinský „ „Inferior Zele". Proces rozčlenenia sa tým ukončil. Obe obce boli naďalej v jednej farnosti, ktorej sídlom boli V. Zlievce s kostolom v M. Zlievciach.
Cirkevné inštitúcie vedome podporovali pestovanie ušľachtilých druhov viniča a výrobu vína na svojich pozemkoch. Malé Zlievce preto možno zaradiť medzi najstaršie dediny v slovenskej časti Novohradu, kde sa táto cieľavedomá činnosť vykonávala.
Koncom 13. a začiatkom 14. storočia došlo k zmene kráľovského komitátu na stavovskú Novohradskú šľachtickú župu. Bola rozdelená do štyroch správnych obvodov, nazývaných neskôr slúžnovské okresy. Malé Zlievce patrili do správneho obvodu so sídlom v Sečanoch.
Začiatkom 14. storočia sa niesol v znamení boja o uhorský trón. Územie M. Zlievec a Vrbiny sa dostalo po roku 1308 pod kontrolu Matúša Čáka trenčianskeho. Panovník Karol Róbert ovládol Novohrad v roku 1321. l natrvalo Novohrad. Zabezpečil v u Uhorsku politickú stabilitu a hospodársku prosperitu. Nárast produkcie poľnohospodárskych výrobkov viedol poddané obyvateľstvo k ich predaju na trhoch. Základom hospodárstva M. Zlievec a Vrbiny bolo výnosné poľnohospodárstvo. Plodiny ako obiloviny, strukoviny, zelenina a ovocie boli základnými zložkami výroby. Ceneným tovarom sa stalo víno. Najbližším tržným miestom pre obyvateľstvo M. Zlievec a Vrbiny bol od roku 1330 Hugyag, Sečany, ktoré dostali právo trhu a jarmoku s mestskými právami v roku 1334 a od polovice 14. st. poddanské mestečko Ďarmoty patriace šľachtickému rodu Balaša.
Ďalšia písomná zmienka pochádza z roku 1334, kedy Ostrihomské arcibiskupstvo kúpilo i územie Veľkých Zlievec. Písomne zaznamenané názvy „Zylu", „Zeylu", sa týkali oboch Zlievec. Vrbina sa uviedla ako Verbenye. Časť územia sa nazývala „Mortunteluky".
Postavenie poddaných upravil dekrétom panovník Ľudovít I. v roku 1351. Daň platilo poddané obyvateľstvo M. Zlievec a Vrbiny do kráľovskej pokladni. Desiatok z úrody odovzdávalo Ostrihomskému arcibiskupstvu, a zároveň mu ako svojmu zemepánovi, dávalo i naturálnu dávku z úrody vo výške deviatku. Sťahovať sa poddaní mohli po vyrovnaní si svojich povinností voči zemepánovi..
V neskoršom období prešlo územie M. Zlievec a Vrbiny z majetku Ostrihomského arcibiskupstva do vlastníctva panstva Sečany. Územie dediny Vrbiny stali v tomto období súčasťou územia M. Zlievec. Ostal po nej chotárny názov a ústna tradícia o jej existencii.
Boj o uhorský trón po roku 1439 mal svoje dianie i v Novohrade. Ján Jiskra z Brandýsa, ktorý hájil záujmy kráľovnej Alžbety, ho v roku 1441 temer celý ovládol. V jeho službách sa nachádzali i českí husiti. Zbehovia z jeho vojska si vytvárali vlastné ozbrojené jednotky a nazývali sa „bratríci. Boli ovplyvnení husitskou ideológiou a podporu nachádzali u radového obyvateľstva. Podľa staršej maďarskej historiografie, mali poľný tábor v lokalite M. Zlievec.
Upokojenie vnútornej situácie nastalo za vlády panovníka Mateja Korvína. Od roku 1460 mu patrila aj polovica panstva Sečany. V roku 1465 udelil panovník právo trhu a jarmoku obci Dolné Plachtince, čím sa obyvateľstvu M. Zlievec rozšírila možnosť obchodovania..
Sečany stratili v 14. storočí mestské výsady, a v blízkosti M. Zlievec nevyrástlo ani v priebehu 15. storočia žiadne slobodné kráľovské mesto. Banská Štiavnica a ďalšie stredoslovenské banské mestá boli príliš vzdialené, aby mohli výraznejšie zasiahnuť do ekonomického rozvoja tohto regiónu. Preto západný Novohrad mal ďalej vidiecky charakter.
Začiatkom 16. storočia sa Osmanskej ríše stala hrozbou pre Uhorsko. Krajinou otriaslo v roku 1514 sedliacke povstanie Juraja Dóžu. Nový zákon, upravujúci postavenie poddaných, prijal zásadu ich trvalého pripútania ku pôde a zakázal im sťahovanie a nosenie zbrane. Od usadlosti sa platila ročne 1 zlatku kráľovskej pokladni. Poddaní odvádzali deviatok z úrody všetkých druhov plodín a niektorých druhov zvierat ako kozy, ovce, hydina, ošípané, od včiel a z vína zemepánovi. Ďalej boli povinní odpracovať jeden deň v týždni zdarma. Ak bola v dedine krčma, alebo sa pálila pálenka, museli sa za ne platiť poplatky. Platila sa mimoriadna tvz. protiturecká daň 1 zlatý od usadlosti. Pribudla povinnosť odpracovať jeden deň zdarma spojený s budovaním obrany proti Turkom.
Reformácia a bitka pri Moháči. V tieni Osmanskej ríše.
16. storočie sa v Uhorsku nesie v znamení dvoch významných udalostí, ktoré mali dopad i na bezprostredný vývoj M. Zlievec. Reformácia započatá M. Lutherom v roku 1517, priniesla zásadnú zmenu v náboženskom živote jeho obyvateľstva. Po porážke uhorského vojska pri Moháči v roku 1526, Osmanská ríša zasiahla do osudu Malých Zlievec.
Výboje Turkov spôsobili dlhodobý proces prílivu maďarského etnického obyvateľstva, ktoré sa usádzalo v dedinách stredného i severného Novohradu, kde predtým nežilo. Tým sa v nasledujúcom období posunula maďarská etnická hranica na sever.
V prvej polovici 16. storočia patrili M. Zlievce medzi obce Novohradu s rozvinutým pestovaním ušľachtilých druhov viniča, výrobou vína a jeho skladovaním. Jej územie poskytovalo dobré podmienky i pre ovocinárstvo. Za najstaršie lokality možno pokladať Žian, Predné vinice a Veľký Dol.
Keď Turci 29. augusta 1541 obsadili Budín, v priebehu týždňa ich jazdné jednotky podnikli výpad do Poiplia a plienili okolie Ďarmôt. Malé Zlievec sa ocitli v ohrození dovtedy neznámych moslimských bojovníkov. Na dobytom území vznikla provincia Osmanskej ríše - Budínsky pašalik. Po dobití Ostrihomu 1543 sa hranica tureckého vplyvu posunula na líniu Dolné Plachtince, Záhorce, Patvarc ( v Maďarsku), Kiarov, Rimóc a Kutasó ( v Maďarsku ). Takto sa Malé Zlievce ocitli v bezprostrednom susedstve mohutnej moslimskej ríše.
V roku 1546 prijal uhorský snem rozhodnutie vybudovať obranné opevnenia na línii Šahy, Ďarmoty, Modrý Kameň, Sečany. Poddanské obyvateľstvo M. Zlievec bolo povinné podieľať na opevňovacích prácach. Budínsky miestodržiteľ Jahja Pašazade Mehmed vydal výzvu, aby sa Novohrad a Hont dobrovoľne podrobil Turkom, inak si poslušnosť vynúti silou. Na jar 1547, krátko pred podpísaním mieru, Turci podnikli rozsiahli nájazd. Spustošili a poškodili v Novohrade množstvo dedín, medzi nimi i M. Zlievce. Podľa župného súpisu z roku 1549, boli v obci len dve obývané usadlosti a ďalšie tri boli prázdne, čo svedčí o veľkom rozsahu poškodenia, ktoré sa nezaobišlo bez ľudských obetí. Vlastníkmi obce sa uvádzajú zemania Kutasy Balázs a Herédi István. Písomná podoba názvu obce bola Kiszelew.
Poddaní tureckého sultána .
Po krátkom období mieru sa v roku 1552 začala nová vojna. Jeden smer útoku tureckého vojska viedol i na nedobudovanú obrannú líniu v Poiplí. V priebehu niekoľkých dní mesiaca júla, bez boja obsadili hrady Ďarmoty a Sečany. Vojská budínskeho berlebega Hadim Ali Pašu sa stretli s odporom iba v susedných Bušinciach. Hranica sféry ich vplyvu sa posunula po Vígľaš a Krupinu. Do rúk Turkov nepadol len hrad Modrý Kameň a Divín.
Od júla roku 1552 sa územie Malých Zlievec stalo súčasťou Osmanskej ríše. Väčšina miestnej šľachty opustila okupované územia, a z obyvateľov Malých Zlievec sa stali poddaní sultána Solimana. Turci konsolidovali svoju moc, a na obsadenom území vytvorili svoje nižšie vojensko – správne jednotky sandžaky. M. Zlievce začlenili do sečianskeho sandžaku, so sídlom na hrade Sečany, zriadeného v rokoch 1553. Sandžbegom bol Kara Hamza.
V roku 1554 bol tureckou daňovou správou vypracovaný súpis ( defter ) obcí sečianskeho sanždaku. Turecký názov obce bol Kis Szello. Podľa tureckých daňových zvyklostí bolo zaznamenaných 42 mužov vo veku nad 16 rokov a príbuzenské, alebo iné vzťahy medzi nimi. Mená žien v týchto súpisoch zaznamenávané neboli.
Zoznam mien z daňového súpisu :
| Kováč Baláž ( Kovács Balázs ) | ženatý | jeho zať Petri, ženatý |
| sluha Iš(t)ván ( Is(t)ván ), slobodný | ||
| Demetri Máté | ženatý | jeho syn Benedik ( Benedek ), slobodný |
| jeho syn Demetri, slobodný | ||
| Demetri Adam ( Ádam ) | ženatý | |
| Alaki Farkaš ( Alaki Farkas ) | ženatý | jeho brat Orban ( Orbán ) |
| Orban Boldižár ( Orbán Boldizsár ) | ženatý | jeho syn Kelemen, slobodný |
| Kováč Benedik ( Kovács Benedek ) | ženatý | jeho brat Šimon ( Simon ), ženatý |
| jeho brat Antal, ženatý | ||
| sluha Gál, slobodný | ||
| Hodi Ján ( Hogyi János ) | ženatý | jeho syn Meňhárd ( Menyhárd ), slobodný |
| Fekete Ferenč ( Fekete Ferencs ) | ženatý | jeho syn Miklóš ( Miklós ), ženatý |
| jeho syn Andráš ( András ), ženatý | ||
| Kolár Žigmond ( Kolár Zsigmond ) | ženatý | jeho syn Ištván ( István ), slobodný |
| Kolár Andráš ( Kolár András ) | ženatý | jeho syn Jakub (Jakab ), slobodný |
| Zlievsky Juraj ( Szeloi Gyorgy ) | ženatý | jeho syn Tomáš ( Tomás ), slobodný |
| jeho brat Jánoš ( János ), ženatý | ||
| Zlievsky Lasdislav ( Szeloi László ) | ženatý | sluha Máté, slobodný |
| Peták Ferenč ( Peták Ferencs ) | ženatý | jeho syn Matej ( Mátyáš ), slobodný |
| jeho brat Tomáš ( Tomás ), ženatý | ||
| Peták Matej (Peták Mátyáš ) | ženatý | |
| Koháni Martin ( Koháni Márton ) | ženatý | jeho syn Bertalán, slobodný |
| sluha Mikuláš ( Mikoš ), slobodný | ||
| Farkaš Martin ( Farkas Márton ) | ženatý | |
| Šuta Máté ( Suta Máte ) | ženatý | jeho syn Juraj ( Gyorgy ), slobodný |
| Šuta Dijenoš ( Suta Dijenos ) | ženatý | |
| Kričó Lukáč ( Kricsó Lukács ) | ženatý | sluha Albert ( Alberd ) slobodný |
| Kričó Anbruš ( Kricsó Anbrus ) | ženatý | |
Z priezvísk možno usúdiť, že obyvateľstvo obce bolo etnicky zmiešané. Podľa podoby priezvísk prevažovali mierne slovenské nad maďarskými. Mená šľachticov, duchovných osôb, a richtárov sa do súpisov neuvádzali, lebo nepodliehali zdaňovaniu. Turecký súpisca, ale do prvého súpisu sečianskeho sandžaku uviedol aj mená farárov, ktorí sa v čase pred okupáciou nachádzali vo farnostiach. Niektorí z nich boli uvedení ako ženatí. Medzi nimi bol i farár Bertalan z farnosti Veľkých Zlievec, do ktorej patrili i M. Zlievce. Zo súpisu nie je zrejmé, či títo ženatí farári boli otvorenými prívržencami reformácie M. Luthera. V bitke pri Moháči zahynuli temer všetci vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi v Uhorsku, čo jej pozície ešte viac oslabilo. Je preto možné, že v katolíckej cirkvi boli mlčky tolerovaní i ženatí farári.
Daňový súpis:
| Daňová povinnosť spolu: |
|
akče |
| 18 domácností: každá domácnosť po 50 |
|
akče |
| Desiatok zo pšenice 200 kile |
|
akče |
| Poplatok z konope |
|
akče |
| Desiatok z miešaného obilia 100 kile |
|
akče |
| Poplatok k z ošípaných |
|
akče |
| Desiatok z vínneho muštu 1050 pint |
|
akče |
| Poplatok z kapusty |
|
akče |
| Poplatok z medu |
|
akče |
| Pokuty |
|
akče |
| Poplatok zo sena |
|
akče |
Výboje Turkov sa presunuli na sever do oblasti stredoslovenských banských miest. V okupovanej časti Novohradu sa im podarilo relatívne rýchle obnoviť hospodársky život. Najbližšími tržnými miestami, i keď s obmedzeniami, boli pre obyvateľstvo M. Zlievec naďalej Sečany a Ďarmoty. V tomto období žila v M. Zlievciach šľachtičná Orbonás Anna. Do lokality Vár hegy ( Hradný vrch ) sa situuje v tejto dobe turecké strážne stanovište.
V súpise Ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1571-3, sú medzi obcami s vymeranou výškou cirkevného desiatku i M. Zlievce ( Kis Zewle, Kis Zóló ). Z toho sa dá usúdiť, že cirkevná správa sa naďalej uskutočňovala v rámci arcibiskupstva. Tureckí zemepáni sa stavali k náboženskému presvedčeniu svojich poddaných nestranne. Nezasahovali do neho, a ani šíreniu myšlienok Lutherovej reformácie, hlavne z oblasti banských miest nebránili.
Pohroma 15. ročnej vojny. Stavovské povstania .
V roku 1593 sa začala 15. ročná vojna. Po polstoročnej okupácii boli oslobodené i M. Zlievce. Turkov zatlačení až k Budínu. Na konci 16. st. sa uvádza vlastník časti M. Zlievec Zenassy Menyhért. Pôvodní majitelia z roku 1549 sa neuvádzajú. Časť majetkov tu vlastnil aj šľachtic Kéri Benedek. Turci v snahe zmeniť nepriaznivú vojenskú situáciu povolali do Uhorska svojich spojencov krymských Tatárov. Jazdné turecko-tatárske jednotky podnikli od mája 1596 nájazdy do Novohradu. Tie spustošili i M. Zlievce a poškodený bol i kostol.
V roku 1597 pri majetkových veciach týkajúcich šľachtičky Czudár ( Zudar) Margit, sa M. Zlievce uvádzajú ako pustatina. Z jej menom asi súvisí názov lokality Cudáreň. V roku 1598 bol vykonaný súpis domov Novohradskej župy. Malé Zlievce sa v ňom neuvádzajú.
Nestálosť pomerov tejto doby viedla i k prejavom svojvoľného a protizákonného konania domáceho obyvateľstva. V roku 1600 župné úrady vyšetrovali podanie šľachtičky Ráday Eufruzsiny , vdovy po grófovi Kéry Benedekovi. Ozbrojený poddaní z Veľkých Zlievec prepadli kúriu v M. Zlievciach. Tu zbili a postrelili jej zaťa šľachtica Juraja Horváta, vzali všetky v kúrii nachádzajúce sa zbrane, a odohnali časť dobytka. Údaje o udalostiach, ktoré sa odohrali potvrdzujú existenciu kúrie rodu Kéri, ktorý, patril medzi prvých zemepánov s luteránskym vierovyznaním v Malých Zlievciach.
Začiatkom 17. storočia pristúpili Habsburgovci k otvorenej centralizačnej politike v Uhorsku, spojenej s rekatolizačnými opatreniami, čo vyvolalo sériu povstaní uhorských stavov. Povstanie kniežaťa Štefana Bočkaja v rokoch 1604 –6, podporila i novohradská šľachta, z ktorá väčšina bola protestantská. Viedenská dohoda z roku 1606 zabezpečila organizačnú slobodu protestantov v Uhorsku.
Obdobie krehkého mieru. Vznik cirkevného zboru ev. a. v.
V roku 1606 bol podpísaný mier žitavský, ktorý ukončil 15. ročnú vojnu s Turkami. V jej dôsledku poklesol počet obyvateľstva a domov v Novohrade na tretinu. Vojna spôsobila hlboký a všeobecný úpadok. V roku 1608 sa stal uhorským kráľom Matej Habsburgský od ktorého si uhorské stavy vymohli na sneme v roku 1608 záruky úplnej náboženskej slobody aj pre poddanské obyvateľstvo. Počas ďalšieho povstania vedeného G. Bethlenom uhorský snem schválil v roku 1919 náboženskú slobodu pre všetkých obyvateľov Uhorska.
G. Bethlena podporovali i Turci, zároveň však sledovali i vlastné ciele. V rokov 1620 a 1626 napadli a obliehali Ďarmoty. Pre obyvateľstvo M. Zlievec to znamenalo trvalú hrozbu. Počas nájazdov v roku 1626 bol zničený Peťov a poškodené Bušince. Nedostatok účinnej ochrany dedinského obyvateľstva prinútila vrchnosť, aby povolila vznik tzv. sedliackej stolice. Na čele stál kapitán s podriadenými poručíkmi (desiatnikmi ) a richtármi. V Malých Zlievciach bol poručík – pomocník kapitána. Poddané obyvateľstvo disponovalo so zbraňami.
V prvej tretine 17. prebehol v M. Zlievciach proces formálneho oddelenia sa od katolíckej cirkvi a vytvorenia evanjelického cirkevného zboru augsburgského vyznania. Dôležitú úlohu tu zohrali luteránske zemepánske rody Bene a Gedei. V roku 1631 bol zakúpený zvon. V roku 1633 bola vykonaná rozsiahla prestavba kostola v renesančnom slohu. Na kostolnej streche bola malá kupola. Táto prestavba znamenala zásadnú zmenu. Novými patrónmi kostola sa stali sv. Šimon a sv. Júda ( 28. október ). Donátormi boli šľachtici Andreas Bene a Georg Gedei. Prvým evanjelickým kňazom bol asi český exulant Ján Vokoun. Maďarské pramene ako prvého uvádzajú Michala Nándoridesa v roku 1632. Ako druhého Jána Vokouna. V roku 1636 sa uvádza existencia tzv. nižšej seniorálnej školy. Ján Vokoun mal i učiteľské vzdelanie. V obci pôsobil až do roku 1645. Pravdepodobne bol tu prvým učiteľom.
V roku 1645 sa ukončilo povstanie J. Rákocziho podpísaním mieru s Habsburgovcami v Linci. Táto dohoda zaručila náboženská sloboda protestantov v Uhorsku, vrátane držania doterajších kostolov a stavby nových kostolov. Mier priniesol obci krátke obdobie rozvoja.
V roku 1647 vlastnil v M. Zlievciach zeman Juraj Ebeczky ˝ usadlosti. V tomto období tu stála kúria rodu Gedey a možno predpokladať že i rodu Beneovcov. V roku 1652 žil v obci Andreas Gedey ( Gedei ), ktorý bol tabulárny sudca Hontianskej župy a v roku 1653 Andras Bene, podžupan Novohradskej župy. Zeman Andrea Horvat vlastnil v roku 1661 ľ usadlosti.
Späť v Osmanskej ríši
V roku 1663 sa začala nová vojna s Turkami. Po jej ukončení v 1664 patrili Malé Zlievce znovu Osmanskej ríši. Jej vlastníkmi sa v roku 1667 uvádzajú spahiova – vojenský jazdeckí hodnostári z hradu Sečany Muharin a Murtazan.
Po odhalení tvz. Wesselényiho sprisahania proti Habsburgovcom sa začalo rozsiahle náboženské prenasledovanie protestantov v Uhorsku. V roku 1674 bol predvolaný pred mimoriadny bratislavský súdy malozlievsky farár Martin Crudi, ktorý sa vzdal kňažského povolania obávajúc sa predaja do otroctva. Fara ostala neobsadená 12 rokov. Náboženský útlak načas prerušilo protihabsburgské povstanie I. Tokolyho.
Koniec tureckej okupácie.
Porážkou Turkou pri Viedni v roku 1683 sa ukončilo obdobie ich panstva. Do konca roka boli dobyté Sečany, Modrý Kameň a Ďarmoty. V roku 1684-6 je zaznamenané v obci pôsobenie prvého písomne doloženého rektora - učiteľa Ondreja Frentola.
V roku1688 vykonal katolícky biskup Žigmund Ordody cirkevnú vizitáciu v Malých Zlievciach. Zaznamenal, že v dedine, žilo 90 ľudí, všetci luteráni. Kostol mu otvorili len na nátlak. Pribudol jeden zvon. Kazateľom v kostole bol učiteľ. Škola rektora - učiteľa nemala. Po roku 1691 sa zostrilo náboženské prenasledovanie protestantov. Náboženské obrady im povolili vykonávať len na tzv. artikulárnych miestach.
V roku 1694 sa barón Pronai Pavol oženil s Bene Borbályou a stal sa zemepánom v M. Zlievciach. Rod pochádzal z Pravna a patril mu predikát „ Tot de Prona et Blatnicza „.
Vláda Habsburgovcov v Uhorsku bola načas prerušená povstaním kniežaťa Františka I. Rákocziho v rokoch 1703 - 1711. Dejiskom vojenských akcií boli i hrady Modrý Kameň a Sečany a mestečko Ďarmoty. Počas vojny prepukla epidémia moru v období 1709-1714, ku ktorému sa pridružili neúroda a hladomor. Postihnuté boli i Malé Zlievce. V roku 1709 si tu postavil rodový barokový kaštieľ Pronai Pavel.
Habsburgské Rakúsko.
Po porážke Rákocziho povstania si Habsburgovci definitívne upevnili moc v Uhorsku. Obnovená uhorská správa vykonala v roku 1715 súpis Novohradskej župy. V M. Zlievciach bolo len 5 domácností. Zápis obsahuje mená hláv domácností. Písomná podoba názvu obce bola „Kiss Zelo". Nízky počet obyvateľov bol spôsobený asi morovou epidémiou. Národnosť obyvateľov bola označená ako maďarská. Určovala sa podľa znenia priezviska. Toto však nemuselo zodpovedať skutočnosti.
Mená zo súpisu v roku 1715:
Rychtár Juraj Kukučka ( Georg Kukucska )
Martin Kukučka ( Martinus Kukucska )
Ján Majoroš ( Joannis Majoros )
Ján Kiš ( Joannis Kiss )
Martin Husár ( Martinus Huszár)
Samuel Sucs
Pri porovnaní priezvísk obyvateľov Malých Zlievec zo súpisu v roku 1554 je zrejmé, že vojny s Turkami, ktoré zasahovali do života obce 141 rokov, spôsobili úplnú výmenu obyvateľstva.
V roku 1715 uhorský snem rozhodol, že panovník má právo náboženských otázkach protestantov v Uhorsku voľne rozhodovať, čím sa začalo nové obdobie náboženského nátlaku. V M. Zlievciach žili v tejto dobe i zemania Farkas, Gyurikovits a Petykó. V roku 1720 bol vykonaný nový súpis. V obci bolo len 5 domácností. V rokoch 1720-28 bol učiteľom a kantorom Martin Vajda. Farár Ondrej Valentíni viedol matriku v rokoch 1721-7 v podobe malého alba. V rokoch 1727-9 učiteľ Juraj Farícius viedol výučbu zemianskej mládeže.
Nariadením panovníka Karola III. bola od roku1731 činnosť protestantského farára kontrolovaná katolíckym. Miešané manželstvo sa mohlo uzavrieť len pred katolíckym farárom. V roku 1749 v období vlády jeho dcéry Márie-Terézie bolo zakázané evanjelickým kňazom vykonávať služby božie vo fíliách. Katolíci nesmeli navštevovať nekatolícke školy.
Od roku 1745 boli vedené na evanjelickom farskom úrade matričné knihy narodených, sobášených a zomrelých. Do matričného obvodu M. Zlievec patrili Bušince, Čeláry, Kiarov, Glabušovce, Kováčovce, Olováry, V. Zlievce, Vrbovka a Zombor. Obyvateľstvo M. Zlievec bolo v tomto období len. V rokoch 1746-60 tu žila jedna rodina židovského vyznania. V roku 1748 bola postavená klasicistická kúria rodu Ivánka. V prvej polovici 18. st. sa v súvislosti s obcou uvádzajú príslušníci šľachtických a zemianskych rodov Bene, Gedey, Ivánka, Hellembach, Géczy, Ebeczky, Veres, Sarkóczy, Prileszky, Horváth, Horánszky, Mikula.
Podľa župných súpisov, bol učiteľ evanjelickej obecnej škole od roku 1750 učiteľ a organista v kostole Matej Ludeczíni ( Mathias Ludeczíni ). V tejto súvislosti sa uvádza existencia nižšieho gymnázia. Výučba sa vykonávala pre obe pohlavia.
V roku 1755 bol vykonaný súpis zemanov a šľachticov Novohradskej župy podľa bydliska. V M. Zlievciach boli uvedení Alžbeta Ivánková, Pavel Prónai, Ondrej Petyko, Adam Schlachta, Sarkóczy Matyás, Gyorgy a Adam.
Významnou osobnosťou druhej polovice 18. storočia bol Prónai Pavel. Bol propagátorom obnovy a rozvoja vinohradníctva v Nohohrade a Honte. V tomto období sa obnovili vinice a ovocné sady v lokalitách Predné vinice, Veľký Dol, Kéreš, Žian. Publikoval v roku 1780 príručku o vinohradníctve a ovocinárstve vydanú v Budapešti.
V druhej polovici obdobia svojej vlády sa panovníčka Mária-Terézia upriamila na reformy monarchie a upustila od svojej náboženskej politiky. Cieľom jej urbárskej regulácie bolo stanoviť jednotné povinnosti poddaných. Jej súčasťou bol i súpis vinohradov v roku 1769. V M. Zlievciach bolo 50 kopáčov ( 2,122 ha) viníc v užívaní poddaných. Zemepánske vinice nemali uvedené výmery. Podľa urbárskeho súpisu z roku 1770 –71 tu bolo len 5 domácností. Zemepán Pavel Prónai sa orientoval na majerské hospodárenie. Okrem robotnej a peňažnej renty odvádzali poddaní aj naturálnu rentu – desiatok z úrody (pšenice, raže, tenkeľa a ovsa ). Zemepáni boli Pavol Prónai a Boldižár Čemický ( m. Alžbeta Hellembach ). V roku 1770 boli vykonané práce v kostole, ktorých donátorom bol gróf Pavel Prónai.
V roku 1770-72 boli vykonaný súpis učiteľov Novohradskej župy v súvislosti so školskou reformou panovníčky Márie Terézie. V M. Zlievciach bol učiteľom evanjelickej cirkevnej školy v roku 1770 Andrej Molnár. V škole bolo 25 žiakov. V roku 1772 bol učiteľom Matej Ludeczíni. V škole bolo 20 žiakov. V nasledujúcom období tu bolo zriadené vyššie gymnázium za podpory rodín Ivánka a Prónai. Tu študoval i Ján Plachý, významný osvietenecký dejateľ a evanjelický náboženský činiteľ, publicista, pedagóg a nábožensky básnik. Úradný názov obce bol v roku 1773 Kiss-Zello, Malé Zelencze.
V súvislosti s procesom usádzania sa kočujúceho etnika „cigáňov – rómov" uvádza sa, prvá žijúca, jedna rodina v Malých Zlievciach v roku 1776.
Obdobie vrcholného rozkvetu.
Vláda cisára Jozefa II. priniesla zásadné zmeny. Zrušenie nevoľníctva v roku 1785 dalo i poddanému obyvateľstvu Malých Zlievec právo slobodného sťahovania, ženiť a vydáva, dávať deti na štúdiá a remeslá. Podľa sčítania vykonaného v rokoch 1784-7 bol zemepánom Prónai Pavel. V obci bolo 67 domov a 465 obyvateľov. 43 osôb sa uvádzalo ako zemania. Uhorský snem vyhovel v roku 1791 žiadosti protestantov o úplné náboženské slobody.
V roku 1798 sa uskutočnila najrozsiahlejšia prestavba a úprava kostola, ktorej donátormi boli miestni zemepáni. Chrámová loď bolo predĺžená západným smerom o desať metrov. Namiesto drevenej zvonice sa postavila veža.
Koncom 18. st. bola postavená v obci druhá klasicistická kúria. Uvádzajú sa mená zemanov Messko, Gyura, Turánszky, Bohunka, Czesnek. Chotárne časti mali názvy Verestvíň, Níkov, Maďarec, Brána, Záhumňán, Vrbina, Pášton/Patnák.
Postavenie Malých Zlievec na začiatku 19. st. dokladuje skutočnosť, že v roku 1802 do evanjelického cirkevného zboru patrilo 22 obcí. Podľa cirkevných záznamov z Pôtra, vykonal murárske práce pre tamojšiu faru v tomto období malozlievky murár Lorinc. V roku 1805 žilo v obci 427 obyvateľov. V roku 1808 bol úradný názov obce Kiss Zello, Klein Zellowitz, Malé Zljewce, Malé Zléwce. Počet obyvateľstva klesol počas napoleónskych vojen do roku 1813 na 342. Po Tolerančnom patente, dochádza v konfesionálnej skladbe obyvateľov obce ku zmenám. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1815 žilo v M. Zlievciach 384 evanjelikov a 51 katolíkov. Farárom bol Ján Krištóffy, veľmi vzdelaný muž, ktorý tu zriadil „Vzdelávací inštitút" ( Institutum litteratium ). V rokoch 1814-20 v ňom boli vyučovaní synov tunajších schudobnených zemanov. Počet žiakov dosiahol až 80.
V roku 1825 vystúpil na uhorskom sneme Ján Prónay s ostrou kritikou zámeru panovníka zdaniť šľachtu. S touto udalosťou sa spája tradovaná povesť o urážke panovníka a následnej samovražde utopením sa v studni pod kaštieľom.
V roku 1828 žilo v obci 508 obyvateľov v 39 domoch, činných v poľnohospodárstve a vinohradníctve. Majiteľmi pozemkov boli Pavel. Prónay a Imrich. Ivánka. Podľa dobového popisu, pánske stavby v M. Zlievciach z diaľky budili dojem ako by sa jednalo o mestečko.
Z M. Zlievec pochádzal učiteľ Ján Honéczy. Učil na evanjelickej škole na Počúvadle, a potom v Pôtri v roku 1854. Ktatšie kratšie obdobie tu kňaz Ján Pravdoľub Maróthy. V roku 1842 sa na tunajšej fare stretli ešte ako študenti, jeho mladší brat Daniel a Viliam Paulíny – Toth, neskorší štúrovskí štúrovskí básnici a buditelia. V roku 1847 sa v obci narodil Samuel Ďura ( Gyura ), učiteľ v cirkevnej škole v Sl. Kľačanoch a Žihľave v roku 1871.
Revolúcia 1848.
Revolúcia 1848 zrušila nevoľníctvo a otvorila priestor pre kapitalistické výrobné a vlastnícke vzťahy. Tento proces prebiehal v západnom Novohrade pomaly. V roku 1851 žilo v obci 499 obyvateľov. 450 evanjelikov a 49 katolíkov. Rozvoj dopravy a výroba železa v Uhorsku vyvolala dopyt po uhlí, ktorý podnietil rozvoj baníctva v Novohrade. V katastri obce boli udelené Ing. Čerekvickému z Budapešti výhradné kutby na ťažbu hnedého uhlia. Tento podnikateľ vykonával ťažbu v rokoch 1859 – 64 na banskom poli Jozef.
Od roku 1852 do 1899 bol v M. Zlievciach učiteľom Postény Endre, najdlhšie pôsobiacim vyučujúcim. Obec mala od roku 1863 do roku 1903 názov Kiss-zello.
Rakúsko - Uhorsko 1869.
Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní sa oživil rozvoj kapitalizmu v Uhorsku, ale počet obyvateľstva žijúceho v obci klesol v roku 1869 na 365. V roku 1871 dal Juraj Ivánka preliať všetky tri zvony. V rokoch 1872-3 bola postavená nová škola. Epidémia cholery v roku 1873 v Novohrade spôsobila pokles počtu obyvateľov na 291.
Po roku 1879 začal maďarizačný tlak na cirkevné evanjelické školstvo, ktoré malo najväčší podiel na udržaní slovenčiny. Od roku 1883 sa v škole museli aspoň 4 predmety vyučovať po maďarsky. Podľa sčítania z roku 1880 žilo v 55 domoch 344 obyvateľov. Z toho boli vedení 234 ako Slováci a 99 ako Maďari. M. Zlievce patrili do slúžnovského okresu B. Ďarmoty. V roku 1885 bola opravená fara.
Choroba viniča hroznorodého - filoxéra po roku 1886 vyhubila všetky viniče. Nové šľachtené druhy boli vysadené na malých rozlohách. Väčšina vysadených tvorili tzv. samoroďáky. Na bývalých viniciach sa vysadili i ovocné stromy. V roku 1896 bola postavená železnica z B. Ďarmôt do Lučenca. Slúžila na dopravu trhovníkov do Lučenca zo stanice Sokolovce ( Nógradszakál v Maďarsku ). Najväčším vlastníkmi boli dr. Tóth Béla a Ivánka Imre. Dr. Tóth vlastnil 800 katastrálnych jutár pôdy a patril mu i prónajovský kaštieľ. Predaj poľnohospodárskych výrobkov realizoval najmä na trhoch v Budapešti.
Počet obyvateľov v roku 1890 stúpol na 389, ktorí žili v 66 domoch. Na prelome 19. a 20. storočia žili v M. Zlievciach obyvatelia priezviská ktorých, sú dnes väčšinou zabudnuté. Boli to Čampa, Sutóris, Králik, Sovčík, Hlinica, Kántor, Imre, Prístavka, Šimák, Tóth, Fero, Barány, Slovák, Janko, Turek, Bauko, Košári, Kováč, Pál, Urbán, Svornik, Baláš, Trubíni, Lorinčík, Kliment, Husák, Fedeš, Toma, Rácz, Guľáš, Šankó, Šedro, Novák, Borbáš, Bartoš, Kollár, Katalin, Rudol, Pazder, Ordodi, Urbáni, Janko, Slezák, Molnár, Čorba. V ďalej tu žili obyvatelia s priezviskami Majoroš, Husár, Raus, Galo, Gazdík, Boháč, Račko, Kášai, Frečka, Miklec, Pivka, Laurík, Ďurkovič, Furák, Sabadoš, Gubányi, Gégeľ, Ďurkovič, Janči, Košík,
Bika, Horňan, Černák, Vanko, Liska, Krajčír, Mrva, Veselka, Valent, Košík, Toman a Žiga.
Počet obyvateľov poklesol do roku 1900 na 333, ktorí žili v 63 domoch. V roku 1907 začali platiť tzv. Apponyho školské zákony. Maďarčina sa stala aj v cirkevnej evanjelickej škole jediným vyučujúcim jazykom. Obec mala od 1907 do1913 úradný názov Alsózello. Počet obyvateľstva mierne klesal. Za príčiny tohto vývoja sa považujú vysťahovalectvo, a u luteránov rozšírený zvyk menej početných rodín. V obci žilo 326 obyvateľov, ktorí bývali v 83 domoch. Z toho 246 bolo slovenskej národnosti a 79 bolo maďarskej národnosti. Štatisticky sa národnostný pomer zlepšil v prospech slovenského. Obyvateľstvo bolo ale dvojjazyčné. Miera gramotnosti dospelého obyvateľstva bola 84,58 % .Na tú dobu vysoká.
Malé Zlievce patrili v roku 1910 do slúžnovského okresu Sečany. Počet obyvateľstva zaoberajúceho poľnohospodárskou činnosťou bol 141. Počet aktívne činných zo živností a remesiel bol 20. Boli to kovoprofesie 3 ( kováči a zámočníci ), spracovanie dreva 1 ( stolár, kolár ), odev a obuv 8 ( obuvníci, čižmári, krajčíri ), stavebníctvo 6 ( murári, tesári ), pohostinstvo 2 ( krčmári a výčapníci ). V obci sa v tomto období nachádzala dedinská - urbárska pálenica. Bol tu registrovaný v roku 1912 poľovnícky spolok z miestnych majiteľov pôdy. Do zámoria za prácou odišli bratia Krajčírovci.
Počas I. sv. vojny 1914-18 zahynuli Pavel Bauko, Martin Bartoš, Pavel Horňan, Pavel Laurík, Ladislav Kollár, Ján Žiga, Ján Račko, Ján Frčka ( Frečka ), Pavol Kollár a Ján Toman.
Československo.
Po vzniku Československo v roku 1918 sa M. Zlievce, ktoré boli stáročia vo vnútrozemí Uhorska, ocitli v pohraničnej oblasti nového štátu. V máji 1919 nakrátko obec obsadila maďarská Červená armáda. Podporoval ju farár J. Boldiš. Zánik Rakúsko-Uhorka priniesol viaceré zmeny. Podľa sčítania poklesol počet obyvateľov v roku 1919 na 249. Z toho194 bolo evanjelikov, 52 katolíkov a 3 reformovaní. V štátnej škole bolo 47 žiakov. Úradný názov obce bol od roku 1920 Malé Zlievce. Od vlastníkov pozemkov žijúcich v Maďarsku kúpili v obci pozemky a prisťahovali z Juhoslávie Hovorka a Pivoluska. Z rôznych častí Slovenska Ragač, Urda, Findra, Danko, Chlpoš, Babic, Mihaleje, Blaško, Farbiak, Michalík a Ťavoda. Prónayovský kaštieľ sa stal stanicou pre financov a četníkov. V obci žili Ferenc, Dudáš, Píják, Ferjanc a Urban.
Nový štát pomohol obnoviť slovenské národné povedomia. Vážnym problémom bola nedobrá hospodárska situácia. Nová štátna hranica sa stala aj ekonomickou prekážkou. Stratu trhov v Maďarsku nemohli vyvážili tržné miesta Modrý Kameň a Lučenec. Chýbajúca železničná a nedostatočná cestná doprava do iných centier spôsobili hospodárku stagnáciu. Počas hospodárskej krízy bol v obci v roku 1923 štrajk poľnohospodárskych robotníkov.
Koncom dvadsiatych rokov sa zastavil na fare spisovateľ A. Jirásek, ktorý hľadal informácie ku svojej knihe „Bratríci". U farára J.P. Mráza nenašiel pochopenie. Pri pálenici českí četníci a financi vybudovali volejbalové ihrisko a naučili hrať mládež volejbal. Tradíciu majú tanečné zábavy. Za pomoci učiteľa E. Michaloviča hrá mládež divadelné hry.
Zlé ekonomické pomery spojené s hospodárskymi krízami, mali za následok odchod Biku, Račka, Rausa, Mrvu a Černáka za prácou do cudziny. Zo zámoria sa niektorí nevrátili.
Na základe Viedenskej arbitráže boli pričlenené v októbri 1938 južné oblasti Slovenska ku Maďarsku. Časť obyvateľstva si priala, aby boli pričlenené tiež Malé Zlievce.
Obdobie Slovenského vojnového štátu.
Po vzniku Slovenského vojnového štátu 14. marca 1939 sa M. Zlievce stali hraničnou obcou. Hranica štátu prebiehala po katastrálnej hranici s V. Zlievcami, Bušincami a Glabušovcami. Evanjelická časť obyvateľstva prijala nový štát rezervovane. Udalosti vzniku nového štátu oživili i určité náboženské napätie medzi katolíkmi a luteránmi. Izolovanosť územia zhoršovala hospodársku situáciu. V neskoršom období došlo k otvoreným prejavom nespokojnosti politickými pomermi. Farár Pavol Nuoška, vytýkajúci cirkevníkom pronárodnú vlažnosť, sa dostal s nimi do konfliktu a opustil faru 15.3.1944 z obce. Počas SNP boli mobilizovaní do armády J. Majeroš, J. Frečka, J. Vanko, M. Ragač, Št. Mrva, P. Laurík, Št. Dobra, L. Sabadoš. Do koncentračných táborov sa dostali J.Vanko, J. Frečka, P. Laurík, M. Ragač, Št. Mrva. Koncom októbra 1944 obsadili dedinu vojská nemeckej armády. Voči civilnému obyvateľstvu sa správali zdržanlivo. Vojská Červenej armády ich vytlačili v priebehu Vianoc. Vojaci sa dopustili i násilností. Zraneniam míny podľahla Cibuľová.
Obdobie veľkých zmien.
Po zmene hospodárskeho s spoločenského zriadenia v roku 1948 prebehla kolektivizácia a vytvorenie roľníckeho družstva. Znamenala zánik roľníckeho stavu a pôvodného života dediny. Uplatnenie násilných metód malo i tragické následky ( smrť P. Filkusa, konfiškácie majetku a väznenie P. Šantu, vyvezenie rodiny L. Kéryho ). Protináboženská politika a zastrašovanie sa stali súčasťou štátnej ideológie. Stavba železnice v rokoch 1949-50 a neskôr otvorenie ťažby uhlia na Bani Dolina v M. Stracinách priniesli nové pracovné príležitosti. V obci sa začína hrať organizovaný futbal. Do obce sa prisťahoval Beňo, Lupták, Gál, Cupci. Novotný, Klinga Ďurík, Turoň a Uhrin. Na prelome 50-tych a 60-tych rokov sa zlepšili ekonomické pomery, čo sa premietlo i do investícií v poľnohospodárstve. Bolo postavené hospodárske stredisko JRD. Vyššie príjmy obyvateľov sa premietli vo výstavne nových rodinných domov. Začala sa stavba novej školy. Učiteľ M. Beňo udržiava tradíciu kultúrnych a divadelných predstavení školskej mládeže Zmiernené politické pomery umožnili vykonať oprava kostola v rokoch 1959-60. Tradícia volejbalu pokračuje na ihrisku pod studňou Kakajkou. Populárny hokej začala hrať mládež cez zimu na močarine pri Lavríkovcoch.
V polovici 60-tych rokov bolo JRD prosperujúci podnikom. V obci bol postavený nový obchod s krčmou. Zaniká cigánska-rómska osada pri potoku . V obci pribudli priezviská Fajčík, Cerina, Černík, Sabolík, Baláž, Jakab a Oláh. Rok 1968 privítala väčšina obyvateľov ako nádej, ktorú okupácia krajiny zničila. Dokončená bola nová škola a postavený vodovod. Po roku1971 si vynútila štátna moc zlúčenie s JRD Veľké Zlievce a následne s Bušincami i napriek tomu, že členovia JRD nesúhlasili. V obci bola postavená bytovka JRD. Pribudli obyvatelia Tokár a Hanus a Lambert. Nové pracovné príležitosti priniesla výstavba stanice na Tranzitnom plynovode. Zlúčené JRD ekonomicky neuspelo.
Po zmenených spoločenských pomeroch v roku 1989 bola obnovená samospráva obce. Vykonala sa plynofikácia obce. V chaotickej transformácii poľnohospodárstva zaniklo JRD. Úpadok celého odvetvia mal negatívne dopady na život obyvateľstva pracujúce ho v tomto sektore. Oživenie náboženského života prispelo v roku 2000 k vykonaniu opravy kostola.
