Život v obci podľa cirkevných výpisov a spomienok ľudí.
Obec sa rozprestiera v Ipeľskej kotline v údolí Stracinského potoka. Je vzdialená 4 km od štátnych hraníc s Maďarskom. Pôdorys obce je prispôsobený prírodným podmienkam. Rad domov je postavený po oboch stranách cesty. Čast dediny tvoria staršie domy, väčšina domov bola postavená v rokoch 1958-60. V súčasnosti žije v obci 250 obyvateľov. Priemerný vek obyvateľov je necelých 36 rokov. Takmer všetci obyvatelia obce sú slovenskej národnosti.
Prvá písomná zmienka o obci Malé Zlievce pochádza z roku 1244 /1245 a objavuje sa v listine vydanej kráľovskou kanceláriou. Územie súčasných Zlievec je v tejto listine označené názvom Zeleu podľa pôvodných zemských pánov Zeleych. Keď vymrel rod po meči, majetky prešli do rúk Kérych a Szénássychz. V protokole z r. 1805 Ján Kristoffi tvrdí, že najstarší obyvatelia obce hovorili maďarsky, o čom podľa jeho názoru svedčia názvy pahorkov, dolín a častí chotára.
Slovenský názov obce sa používal až v 18. st. - Male Zelencze, Malé Zléwce. V 19. st. sa obec označovala po maďarsky - Kiszelló, Alsózelló.
Podľa údajov Borovského existovala táto obec už v období po tatarskom vpáde, teda po r. 1240. Bola majetkom Kačičovcov (Kadoča, Kascics,), ktorých predstaviteľ bol podnáčelníkom maďarského kmeňového náčelníka Hubu. V nasledujúcom období obec patrila zvolenskému županovi Bettérovi. V roku 1300 prešla do vlastníctva. Balassovcov. Turkami bola obec okupovaná v druhej polovici 16. st.. V dobe tureckej okupácie obec nezničili. V 30. rokoch bola majetkom Andrása Bene a jeho manželky Kovács Bory. Počas moru, v I. polovici 17. st., obec úplne spustla. V rokoch 1667 bola obnovená a rozdelená medzi divínske a modrokamenské panstvo. Okolo r. 1760 sa do rodiny Bene priženil Pál Prónay - pravdepodobne z Dolných Plachtiniec.
V 20. st. mal najväčšie majetky v obci Vojtech Tóth a Juraj Ivánka.
Obec patrila od začiatku stoličnej správnej organizácie do Novohradskej župy, k slúžnovskému okresu Sečany.
Školstvo.
Prvé zmienky o zlievskom školstve pochádzajú z r. 1657, zaznamenané pri príležitosti cirkevnej vizitácie, konanej na modrokamenskom hrade. Tieto zmienky vyjadrujú prísľub zlievčanov zriadiť školu. V roku 1721 existovala v obci aj možnost' stredoškolského vzdelávania sa, nakoľko zemský páni Prónayovci, Ivánkovci a Gyurovci založili štvortriedne latinské gymnázium - Alma Frabernitatis Neogradieusis. V 18. st, bolo v obci nižšie gymnázium. Medzi príkladných učiteľov patrili: Jozef Greškovič, o ktorom sa v revízii z roku 1750 hovorí, že je príkladného života a pri výučbe usilovný. Dalším spomínaným učiteľom v tejto zápisnici je Ondrej Udiceni. Hovorí sa o ňom, že učí mládež obojeho pohlavia, hrá na organe, riadi chrámový chór a koná každodenné kantorské práce.
Od polovoce 18. st. boli Zlievce sídlom seniorálnej školy. Veľkým prínosom pre Zlievce bol príchod Jána Krištoffyho, ktorý do obce prišiel v apríli 1805. V historických písomnostiach je označovaný ako vzdelaný a snaživý človek.Najma pre možnost' vzdelávania synov tunajších chudobných zemanov vydržiaval tzv. Literárny ústav - Institutum litterárium, ktorý mával až 80 žiakov. Sám platil nájomné za budovu ústavu ako aj učbárov, ktorými boli najmä kapláni Juraj Rosa, Samuel Vachláč a Ján Goldperger, ktorí tu pôsobili v r. 1814 -20. Niekoľko rokov sa inštitútu darilo, čo dokazuje aj tabelárny výkaz z r. 1814. I napriek ostrej kritike úrovne seniorálnej školy, ktorá mala v tomto období drevenú strechu, vyzdvihuje význam inštitútu, ktorý navštevovalo niekoľko desiatok žiakov. Pre výborných žiakov žiadal Krištoffy v r. 1814 podporu od seniorátu.
V roku 1820 musel Krištoffy ústav rozpustiť, keďže bol pre neho priveľkým bremenom nato, aby ho mohol sám znášať.
V roku 1873 bola v obci zrušená staršia cirkevná škola a postavená nová.
Prvá škola na ktorú možno pamätať bola postavená vroku 1909 pri budove terajšieho Obecného úradu. Nedaleko školy (medzi školou a farou) sa nachádzal učiteľský byt, v ktorom žil učiteľ so svojou rodinou. K učiteľom, na ktorých v dobrom spomínajú jeho žiaci, patril aj učiteľ Daniš. V Malých Zlievciach pôsobil v polovici 20. st. Zajeho pôsobenia s mládežou pravidelne nacvičoval divadlo, na každý sviatok sa dvojhlasne spievalo v kostole. V škole zaviedol aj praktické vyučovanie.
Chlapcov z posledného ročníka učil štepiť stromčeky. Pod cintorínom sa dodnes čast' chotára nazýva "štepnica".
Za zmienku ešte stojí pokus ozaloženie nižšieho stupňa strednej školy. Škola bola založená v septembri roku 1948. Sídlo mala v kaštieli, avšak v decembri toho roku už bola zatvorená.
Stará škola existovala do roku 1958 ako jednotiedna škola, kedy bola nahradená novou, lepšie vyhovujúcou budovou v novšej časti dediny. V tejto budove bola aj materská škôlka. Stojí dodnes pri detskom ihrisku. Pre nedostatok žiakov v roku 1975 zanikla. V súčastnosti sa budova čiastočne využíva na športové účely.
Malozlievskym žiakom je vzdelanie poskytované v okolitých školách na základe slobodného výberu rodičov. Ide najmä o základné školy v Bušinciach a vo Veľkom Krtíši.Materská škôlka v obci nie je zriadená, nahrádza ju detský útulok nachádzajúci sa v budove obecného úradu.
Evanjelická cirkev a. v.
Správy o evanjelickom zbore v Malých Zlievciach máme až z dvadsiatich rokov 17. storočia. Dedinka bola kedysi živým centrom reformačných snáh a organickým spojivom pomerne veľkej evanjelickej teritoriálnej oblasti Novohradu. Zbor vznikol čoskoro po reformácii zásluhou zemských pánov Bene de Nandor a Gedeych. Prvá správa o kanonickej návšteve pochádza z roku 1636, keď zástupcovia zboru farár Ján Vokún a zeman Jura Gedey priznávajú, ... "že nemajú kalicha". Je možné, že oň prišli pri bočkajovských nepokojoch a preto potom farári používali nejakú inú nádobu. Po ťažkom tzv. desaťročnom prenasledovaní evanjelikov v okróbri 1688 navštívil zbor katolícky vizitátor Zigmund Ordodi. Zlievčania ho nechceli vpustit' do kostola odvolávajúc sa na to, že stratili kľúč (napokon ho aj tak vpustiť museli). Táto skutočnost nie je úplne nepochopiteľná, nakoľko všetci 90 ti občania obce boli evanjelici, vedení kazateľom, tzv. rektorom. Zbor zmohutnel najmä po vydaní Tolerančného patentu. Umožnilo to spojenie evanjelikov z nasledovných obcí: Peťov, Seč, Kováčovce, Malý a Veľký Kiarov, Óvar, Čeláry, Bušince, Sokolovce, Ludany, Halašovec, Halászi, Piešťany a mesto Sečany. V roku 1785 sa pripája k zboru aj Zombor.
V roku 1798 "matkocirkev počíta 427 duší". Hospodársky stav zboru bol biedny i napriek tomu, že mal v držbe dežmové polia (polia z ktorých sa vyberal desiatok - cirkevná daň zodpovedajúca desatine úrody).
I navzdor tažkým životným podmienkam bola vzhľadom k pomerom obce pomeme vysoká pôrodnosť. V roku 1802 sa v obci narodilo 79 detí.
V roku 1813 zbor tvorilo 1501 duší, z toho matkocirkvi prislúchalo 342 duší, ostatní boli členmi 24 fílií.
V tomto období v Zlievciach už pôsobil spomínaný Ján Krištoffy, ktorý začal zodpovedne viest' protokol vďaka ktorému sa dozvedáme veľa cenných informácií o minulosti obce.
Z dalších významných udalostí spomenieme kanonickú návštevu Jána Seberínyiho zo dňa 21. septembra 1838. Dostalo samu veľkolepého privítania. Vítalo ho 36 členné bandérium( jazdecký oddiel) a 30 dievčat v bielom rúchu. Zbor bol už vtedy dvojrečový: slovenský a maďarský. Zápisnice sa viedli v latinskej reči.
Malozlievsky zbor sa značne oslabil v roku 1869, keď 26 januára na seniorálnom konvente v Sečanoch Zlievce vypustili zo zboru Sečany a 9 dalších fílií - Pilin, Endrefalva, Dalany, Peťov, Huďag, Ludany, Halčovec, Halászi a Félfalu. Zbor dostal odškodné vo výške 1250 zlatých.
Po I. sv. vojne Kováčovce znovu pripadli pod Zlievce. Jedným z príznakov úpadku duší v zbore je výrazný pokles populačného rastu, keď sa roku 1875 na 34 zomretých narodilo len 16 detí.
V roku 1938 po Viedenskej arbitráži Česko-Slovensko odstupuje Maďarsku velkú čast južného Slovenska. Toto rozhodnutie zasiahlo aj našu cirkev. Od matkocirkvi sa odčlenili tieto obce: Veľké Zlievce, Malý a Veľký Kiarov, Kováčovce, Zombor, Glabušovce a Olováry. V matkocirlvi zostali len samotné Malé Zlievce.
Obdobie Slovenského štátu od roku 1939 až do roku 1945 bolo poznačené silnou katolizáciou.
Po II. sv. vojne, keď vo voľbách vyhrala komunistická strana sa po roku 1948 začal realizovat' Budovateľský program KSČ, ktorý zahrňoval aj zoštátnenie majetkov cirkví. Cirkevnému zboru v Malých Zlievciach bola pôda odňatá v r. 1952. Cirkvi bol ponechaný len jeden hektár pôdy pre potreby zboru a farská záhrada. V tomto období až do vypuknutia "nežnej revolúcie", t. j. do roku 1989 bola hlásaná materialistická ideológia, namierená proti cirkvi. Najmä členovia komunistickej strany nemohli slobodne vyznávať svoju vieru.
V súčasnosti patrí k matkocirkvi 6 fílií a to Bušince, Veľké Zlievce, Čomor, Kováčovce, Kiarov, Zombor.
Rímsko katolícka cirkev.
V časoch Slovenského štátu na konci chotára bola hranica s Maďarskom. Preto veriaci museli chodiť na omše až do Sklabinej. V roku 1940 bol postavený za dedinou kamenný kríž. Vysvätil ho okresný dekan Bulka. Pamätné sú hlavne jeho slová : Nehanbi sa človeče, keď ideš okolo kríža prežehnať sa alebo ukloniť, sňať si klobúk z hlavy, ved Ježiš trpel za každého z nás. Tento kríž bol opravený v roku 2001. Pri posvätení obnoveného kríža 28.10. 2001 sa uskutočnila ekumenická bohoslužba, ktorú viedli pani farárka Sťastná a pán farár Tasáry. Na tejto slávnosti bolo 62 veriacich oboch cirkví. Po 2. sv. vojne patrila naša obec do farnosti Veľké Zlievce. Do kostola sa chodilo často peši, na kočoch, v neskoršej dobe na autách. Občasne sa aj tu slúžievali sväté omše v kaštieli, neskoršie v dome Pavla Filkusa st. Ale v roku 1958 došlo k ich zrušeniu. Dodnes sa zachovali z tohto obdobia lavice, obrazy krížovej cesty a iné pomôcky potrebné na svätú omšu. Následne museli veriaci chodiť na omše do Veľkých Zlievec a do Bušiniec. Pred Veľkou Nocou a Vianocami chodili kňazi spovedat do domu pani Zuzany Filkusovej.
Až na veľkonočné sviatky v roku 1999 bola odslúžená svätá omša v priestoroch obecného úradu. Celebroval ju pán farár Miloš Krchňavý z Velkého Krtíša, ktorý k nám chodieval slúžievat' občasné sväté omše hlavne na cirkevné sviatky.
V septembri 2001 začali bývať omše pravidelne raz za týždeň. Slúžieval ich pán farár Tibor Tasáry. Po jeho odchode v roku 2003 až dodnes k nám chodieva pán farár z Dolných Plachtiniec Peter Janík. Do zasadačky na obecnom úrade, ktoráje pripravená na dôstojné slúženie omší, sa schádzajú veriaci v nedeľu a v cirkevné sviatky v hojnom počte.
25.júla 1999 pribudol v cintoríne pri dome smútku kríž s telom Ježiša odvtedy sa môžu ľudia pri ňom zastaviť, pomodliť sa alebo zapáliť sviečku.
Zo zbierky veriacich sa zakúpil 4 metrový kríž z antikoru, ktorý bol dovezený z Hodruše Hámre. Na veľkonočnú sobotu 2004 bol osadený na Hrebeni a slávnostné posvätenie bolo 13. júna 2004. Odvtedy k nemu pribudlo 14 zastavení krížovej cesty.
Chrám boží.
Dominantou obce je chrám boží, nachádzajúci sa na kopci v strede dediny, obklopený prastarými lipami.
Pôvodný chrám postavený pravdepodobne v 14. st. bol artikulárny, čo znamená, že sa tu vykonávali protestantské bohoslužby. Podľa Krištóffyho údajov bol počas bočkajovských nepokojov poškodený a vypálený. Chrám bol zasvätený Šimonovi a Júdovi.
Ako tento kostolík v 17. resp. 18. st. vyzeral? Písomné pramene dokumentujú, že mal dĺžku 7 siah a šírku 4 siahy. Nad kostolom bola drevená vežička s dvoma malými zvonmi. Jeden z nich bol uliaty v roku 1631 a bol na ňom nápis 'In nomine D.Mar. Nil.Joa.DEI.1631". Kostolík zdobilo 12 obrazov apoštolov. Od roku 1636 bol v ňom oltár s obrazom Ukrižovaného, ktorý je v súčasnosti najstaršou kultúrnou pamiatkou obce. Nápis na oltári: Generosa haeroina Galambos Juditha Curante 1636 svedčí o tom kto a kedy ho daroval. (Urodzená pani správkyňa Galambos Judita).
O renovácii chrámu svedčí ďalší nápis na oltári: "In Gborian Dei Opt. Maximi sumpt. Prop. renovari, curavit Paul Prónay de Toth - Próna Anno MDCCLXX" ./ Na slávu Božiu sa postaral o opravu Paul Prónay de Toth v roku 1770.
V roku 1763 bol do kostola pochovaný mladý pán Vattay Sándor de F. Vatta. Vtedajší farár O. Lupták do starého pokladničného denníka poznačil toto: "Anno Domini 1763. die 19 Mai pochovan jest tu na M. Zlévcách v kostole hned pri dverích chrámu do krypti (teraz prostriedok chrámu) mladý pán Vattay Sándor de F. Vatta... na truhlu vybitého stríbra jestit na jedno dve sto Lotu, presten na rukau jest pameti hodný, který na sto toláru byl šacován. Matka zomrelého Vattayho, Klára Mariassy, darovala sboru na synovu pamiatku strieborný kalich a cibórium.
V apríli 1798 Zlievčania začali zväčšovat svoj tesný kostolík. Pôvodnú dĺžku predĺžili o 5 siah a namiesto drevenej zvonice postavili terajšiu vežu. Čast' nákladov na prestavbu vyplatili z prostriedkov získaných odpredajom klenotov, ktoré vybrali zo spomínanej hrobky rodiny Vattaych. Dalšiu časť hradili patróni, najmä Gedeovci.
Roku 1805 dala Zuzana Ivanková - Gedey postavit novú drevenú kazateľnicu. Z protokolu, ktorý bol vedený Kristoffym od roku 1805 sa dozvedáme aj to, že vnútorné zariadenie chrámu nebolo celkom v poriadku, chór bol bez lavíc, aj organ potreboval opravu. Táto bola prevedená v roku 1820. Oprava chrámu bola prevedená v roku 1844 a roku 1895 bola dávaná nová strecha. Pri prvej správe o zlievskom zbore z roku 1636 sme zistili, že ešte " nemali kalicha".
Pri návšteve supre intendanta Szeberényiho v r. 1876 bob zápisnične poznamenané, že Zlievce majú v tej dobe 3 kalichy.Najväčší darovala v r. 1716 Julianna Palásti. Je na ňom nápis: "Tento kalich Julianna Palasthy již ke cti dáva Boské Jájak svou milú obet zhlédni na ni z neba opet 1716 die 6. junu". Ďalší darovala už spomínaná Clara Mariassi: "Diesen Kelch hat machen lassen Clara Mariasin ihren eingen Sohn Vattay Sandor zum evigen Andenkcn in die Evangel. Artikucar Kirch in Kizeló 1763". (Teto kalich nechala zhotovit Clara Mariasin na večnú pamiatku svojho jediného syna Vattay Sandora do evanjelického artikulárneho kostola v Malých Zlievciach v roku 1763).
Tretí darovala v roku 1817 Helena Rosziar. Tieto kalichy spomínam z dôvodu, že roku 1920 bývalý zlievsky farár Ján Boldiš pri svojom odchode s ustupujúcimi maďarskými boľševikmi odniesol uvedené kalichy ako aj iné cirkvi patriace veci - oltárne prestieradlá, vkladnú knižku do Sečian. Zlievčania znovu museli pri seniorálnej rade roku 1920 priznať, že nemajú kalicha. Vďaka šikovnosti istého zlievskeho cirkevníka, ktorý ich tajne priniesol späť sa opätovne dostali tam, kam patria.
Roky utekajú a zub času znova nahlodáva múry kostola. Prešla prvá svetová vojna a kostol nie je na žiadúcej úrovni. Múry sú ošarpané, avšak v tejto dobe nebolo možné k oprave pristúpiť. Renovácia kostola bola prevedená až roku 1938. S prácami sa začalo v máji a trvali až do septembra. Urobil sa nový krov veže. Pôvodný, ktorý bol ihlanovitého tvaru nahradil nový, tvaru cibuľovitého. Táto veža s guľou a krížom mala výšku 15m, takže výška celej veže od zeme bola 32 metrov. Veža bola pokrytá galvanickým plechom. Kríž na vežu vyhotovil Štefan Boháč, zručný kováč z obce. Krstnou matkou kríža sa stala matka Ondreja Majoroša. Celú renováciu prevádzal modrokamenský podnikateľ Ján Bariak za 48 000 Kč. Cirkev osobitne zabezpečila povoz a nádennníkov, zakúpila piesok, štrk, cement a vápno. Chrám i veža boli omietnuté, urobili sa nové drevené obloky na veži pri zvoniciach. Opravu kostola finančne podporila aj obec, ktorá poskytla príspevok vo výške 5 000 Kč. Starostom bol v tom čase Ondrej Majoroš. Chýbajúci obnos sa zabezpečil vyrubením cirkevnej dane vo výške 55000Kč. Polovica obnosu pripadla na majetok - od I. katastrálnehojutra (merná jednotka) bob vyrubené 39 Kč. Druhá pobovica sa vrúbila na duše. Každej duši aj tým najmenším bola vyrubená daň vo výške 131 Kč. O týchto udabostiach sa dozvedáme z pamätnej listiny, ktorú spísal kňaz Štefan Chvostek a vložil ju do nanovo postavenej veže. Listina bola objavená pri ďalšej rekonštrukcii veže, v roku 2000.
Počas II. Sv. vojny si ruskí vojaci urobili z veže pozorovateľňu. Práve preto sa stala terčom nemeckej streľby. Jeden z delových granátov poškodil vežu, našťastie múr neprerazil. Zvon však praskol.
Aj v nasledujúcich rokoch dochádzalo k úpravám kostola. V roku 1951 bola do kostola zavedená elektrika a v roku 1955 bol elektrifikovaný aj organ. Generálna oprava kostola bola prevedená v rokoch 1957 -1959, keď bol kostol nanovo omietnutý. Na kostole bol urobený nový krov a strecha. Všetky opravy prevádzal Okresný stavebný podnik z Modrého Kameňa. Financie na opravu boli získané odpredajom 0,75 ha pôdy. Prispeli aj mnohé evanjelické rodiny. Časť opravy bola uhrádzaná z pôžičky. Lavice, ktoré sa nachádzajú v kostole ešte aj dnes, získal v tomto období pre malozlievsky kostol vtedajší farár Jozef Kováč. Pôvodne pochádzajú z Turieho Poľa, ktoré bolo v tom období kvôli zriadeniu vojenského výcvikového pásma vysťahované a zničené.
Posledné rekonštrukčné práce na našom kostole boli prevádzané roku 2000. Rekonštrukcia bola nevyhnutná, nakoľko drevo vo vnútri veže bolo spráchnivené a kríž sa už nebezpečne nakláňal. Nová veža sa vyhotovila podIa pôvodného stavu, čiže znovu v tvare štvorihlana. Výška veže je 23 metrov. Veža je pokrytá medeným plechom, trámy zhotovené z dubového dreva. Práce prevádzala firma GBR z Banskej Bystrice. Na ich financovanie cirkev získala rôzne príspevky, o získanie ktorých sa pričinili hlavne vtedajší hodnostári: pani farárka Zuzana Stankayová, starosta obce Jozef Filkus, minister kultúry Milan Kňažko, ktorý bol v tomto kostole konfirmovaný, ako i JUDr. Bohuslav Beňo prednosta Okresného úradu vo Vel'kom Krtíši, náš bývalý spoluobčan.
Táto prestavba stála viac ako jeden milión korún. Nakoľko má naša obec len 250 obyvateľov možno považovať vyzbieranie takej vysokej sumy priam za zázrak. Preto treba vyzdvihnúť húževnatost' všetkých zainteresovaných ,no v neposlednom rade aj samotných občanov obce a mnohých rodákov, ktorí častokrát napriek neľahkej sociálnej situácii prispeli na prestavbu nemalými čiastkami. (Zoznam všetkých darcov je uložený vo veži kostola.)
Ako sa tu žilo v minulom storočí.
Bolo nepísaným zákonom ,že za Daniša ako sme už spomínali sa na hostinu a Veľkú noc hralo divadlo.
V 50-tych rokoch, keď už boli v dedine postavené baraky sa nacvičovalo v starej škole. Kde sa divadlo hralo? V ELE čarnoku, t. j. na prízemí kaštieľa, kde bolo urobené javisko. Do divadelníctva sa zapájala všetka vtedajšia mládež. Z nich môžeme spomenúť Irenku Ferencovú r. Káššayovú – ako princeznú, Karčiho Mrvu - ktorý bol kráľom, Kazi Sabadoš si zahral doktora alebo aj Štefana, Stano Borecký bol majstrom, hrali aj Micka Boháčová, Marka Gazdíková, Laco Miklec, ale aj ďalší. Hrali sa rôzne hry: Drotár, Ženský zákon, Ženba, Buky podpolianske, Páva, Ach tá láska ... So Ženským zákonom vystupovali aj v Plachtinciach a s Pávou sa predstavili vo Velikej nad Ipľom.
Každý, kto spomína na toto obdobie tvrdí, že to bolo obdobie veselšie ako je dnes. Mladí sa viac schádzali, veselili sa, robili večierky. Bolo zvykom, že sa schádzali pred Pivoluskovým domom. Pred vojnou bolo síce zakázané neskoro večer vychádzať, ale nahlásili sa u veliteľa a ten im vychádzky dovolil.
Niekedy až do polnoci.Známe boli aj regrútske zábavy. Keď zakázali zábavy v Ele
čarnoku, konali sa vonku na nádvorí kaštieľa pod smrekom.
V nedeľu ženy sedávali na laviciach a dievky sa prechádzali. Mládenci o nich spievali:
„Malozlievske ženy,
to sa Vám opice
dali si vystavať
pred domom lavice.
Ktorá ide,
ktorá aký driek má,
na seba nepozrie,
čaptavé nohy má.'
Deti sa združovali v spolku vlčatá. Neskôr, v období socializmu to boli pionieri.
Ženy a dievčence sa schádzali aj na priadkach a páračkách. Susedia prišli s praslicou a kúdeľou. Na páračkách hostila gazdiná
makovou kukuricou a pampúchmi. Páračky sa občas konajú ešte aj dnes, no mládenci by si už asi nedovolili pustiť vrabca do izby, ako to bolo kedysi.
Medzi zaujímavé činnosti žien v povojnovom období patribo aj štrikovanie. V dedine sa chovali angorské zajace. Tieto zajace ženy česali a zich srsti robili čiapky pre deti.
V súčasnosti je spoločenský život úplne iný. Akosi máme menej času. Mládež si v 70.tych rokoch vytvorila klub, kde sa pravidelne schádzala. Dnes už tento nefunguje. Občas si mladí zájdu na diskotéku, ale v obci nastal v tejto oblasti veľký útlm.
Azda iba obdobie Vianoc je výnimkou.Deti pravidelne každý 6. december vítajú Mikuláša, ktorému pripravia pekný program. V mesiaci október sa zas schádzajú naši dôchodcovia na posedení, kde vystupujú aj deti so svojím programom. V minubom roku (2004) nacvičili školopovinné deti Kuba a deti z útulku Červenú Čiapočku.
Už tretí rok mali vo februári deti karneval. Toto podujatie plné farieb a pohybu poteší hlavne tých najmenších.
Na svoje matky nezabúdame v máji, ked' sa na Deň matiek pre ne pripraví posedenie spojené s pekným programom. Tento pekný zvyk zaviedol náš súčasný starosta Jozef Filkus.
A na čo nesmú zabudnúť chlapci v tomto mesiaci? No predsa na stavanie mája! Každá dievčina, ktorá dovŕši 15. rok života, môže v noci z 30. apríla na 1. mája očakávať, že jej prídu mládenci "postavit máj" (vysoký, mladý strom). Pripraví si stužky, aby ho mala čím vyzdobiť. V túto noc sa veru veľa nespí... Harmoniky vyhrávajú a spev sa ozýva celou dedinou. A tak je to aj pri ich rúcaní, ktoré sa robí poslednú noc v mesiaci. Aby však mládenci máj zrútili, dievka si musí za to zaplatiť a mládencov samozrejme pekne pohostiť. Každá dá "májovníkom" fľašku, ktorá sa potom spolu s ostatnými dodatočne "minie" na spoločnej živánskej na začiatku prázdnin.
V obci funguje aj niekoľko spolkov. Najaktívnejší sú poľovníci a záhradkári. Zaujímavou činnostou sa zaoberá náš spoluobčan Štefan Chrtiansky, ktorý chová športové holuby. V tejto oblasti je velmi úspešný a má už množstvo ocenení. No ani zberateľstvo nie je pre nás neznámym pojmom. Najúspešnejším spomedzi nás jev tejto oblasti Pavel Tokár, ktorého zbierka zvoncov patrí medzi najväčšie na Slovensku.
Tie užitočnejšie z týchto činností podporuje naše Občianske združenie Várheď, pod vedením zástupcu starostu, štatutárneho zástupcu združenia, Viliama Černíka. Vďaka združeniu bolo dosiahnutých mnoho pozitívnych výsledkov. V tejto súvislosti treba spomenút' výstavbu basketbalového ihriska, detského pieskového ihriska, výsadbu stromčekov v okolí obce, ako i zriadenie i -Domu v priestoroch obecného úradu, ktorý vnáša do obce infomačno - technologickú osvetu a prostredníctvom internetu zabezpečuje spojenie s celým svetom.
Svadba a svadobné prípravy
Medzi najdôležitejšie udalosti v živote rodiny patrí svadba. V našej obci boli dôležité už samotné prípravy pred svadbou. Prevážala sa výbava nevesty do domu mladého zaťa, teda aj periny. Na prevoz dohliadala krstná matka nevesty.
Na svadbu pozývali družbovia s fokošom (valaškou ozdobenou stužkami), v každom dome s iným vinšom. Dôležitú úlohu mal aj starejší, ktorý hovoril odobierku. Ku každému jedlu, ktoré sa podávalo povedal vinš. Spoluobčan Kazimír Sabadoš si dodnes spomína na vinše, ktoré hovoril na svadbách ako starejší. K slepačej polievke bol takýto:
'Táto slepi masná, bola velmi samopašná. Ked letela dolu z pántov, hneď letela s velkou šantou.
Susedovi Chlpošovi vyhrabala bôb cukrový. Potom sa života omrzela a sama do hrnca zletela.
Kuchárky ju uvarili, aby ste ju využili. Prijmite vďačne pán starejší!"
Keď bol na stole nedostatok vína, hovoril sa takýto verš:
"Pán starejší, čo to na vás, že sa musím hanbiť za vás. Preto idú do mňa ženy, že ste vy tu ako neni. Za pohár vína nedáte len si sami zdravkáte. Nalejte im zahorúca, nech sa im zahrejú pľúca. Môžu potom zaspievať: opila som sa neviem kde, kto že ma domov povedie. Prijmite vďačne pán starejší."
Na konci svadby sa podával radostník:
čije zrudný, či ma zmára, čima šibe pod ním para. Ta sa po ňom, rozdeľte ho, aj mne dajte kúsok z neho.
Pred sobášom boli oblečené aj falošné nevesty. Mladý zať musel uhádnuť,. Ktorá je tá jeho. Koncom minulého storočia patril k svadobným zvykom aj únos nevesty. Ak mladý zať nedal pozor, kamaráti mu nevestu ukradli a odviezli niekam do pohostinstva, kde sa zabávali na účet mladého zaťa. Keď chcel nevestu späť, musel ich nájsť a zaplatiť všetko, čo stihli dovtedy vypiť. Kým ich našiel, prešiel niekedy aj niekoľko dedín.
Po polnoci nasledoval nevestin tanec. Nevesta sa prezliekla z bielych šiat do výraznejších, napríklad červených, ktoré boli symbolom premeny z dievčat'a na ženu. Všetci svadobčania nevestu "vykrúcali", potom čo za tanec zaplatili vhodením peňazí do misky, ktorú držala krstná mama nevesty. Tieto zvyky sa dodržujú dodnes.
Svadba trvala aj na druhý deň. Vtedy sa chodilo s "kohútom". Znamenalo to, že kto prvý v dedine vstal, chodil všetkých budiť. Keď bob treba, vytiahli svadobčanov aj z postele. K 'pozdnému stolu" chodil každý z dediny. Aj tí, čo v prví deň neboli pozvaní. Znovu sa zabávali pri cigánskej hudbe.
Krstiny
Tiež patrili k radostným a významným udalostiam. Byť krstnými rodičmi bola pocta, ktorá sa nesmela odmietnuť.
Krstná mama uvarila kuraciu polievku a napiekla pampúchy. Vložilo sa to do dvoch klinovníkov a išlo sa s opáčkou. Klinovníkrni volali vyšívané obrusy so strapcami. Mladá matka do krstu nesmela vstať s postele.
Pohreby.
Súdržnosť dediny sa prejavovala aj pri týchto smutných udalostiach. Spievanie pri mŕtvom bolo od nepamäti. Pred niekoľkými rokmi sa chodilo spievať do domu, kde bol nebožtík, teraz chodia evanjelici spievat' a modliť sa do kostola, a katolícki veriaci do vyčlenených priestorov v budove obecného úradu. Každému nebožtíkovi dajú jeho najbližší zvoniť. Keď odprevádzali mŕtvych na cintorín, počúvali ktorý zvon posledný zazvoni. Ak veľký, tak sa predpovedalo, že najskór umrie muž. Ak druhý - median, ktorý je od cintorína, tak umrie žena a keď posledný zazvonil najmenší zvon, tak to bude dieťa.
Vianoce.
Azda medzi najkrajšie sviatky roka patria Vianoce. Na Štedrý deň ráno sa piekol chlieb a kysnuté koláče v peci. Boli to okrúhle tvarožníky, kapustníky a bryndzovníky. V tento deň aj pastier zháňal ovce z paši. Každú gazdinú, kde prišiel, vyšibal prútikom a dal jej brezovú metlu. On zas dostal výslužku zato, čo v roku pásol.
Oblátky piekol učiteľ. Deti ich roznášali po dedine. Do každej rodiny dali toľko, aby mal každý jednu. Za to sa robila zbierka učitelovi - klobásky, vajíčka a pod. Večer sa išlo do kostola. Po návrate zo služieb božích bola večera. Stôl sa prikryl obrusom, na roh stola sa položil koláč a chlieb a prikryl sa druhým obrusom. Pred večerou sa pri stole zaspievalo a pomodlilo. Na večeru boli oblátky, opekance, kapustnica a koláče. Omrvinky sa na štedrý večer nikdy nezmetali, iba do rohu striasli, aby sa šťastie z domu nevymietlo.
Večer chodil po dedine gondáš, ktorý trííbil na rohu a junás, ktorý šibal korbáčom.
Gazda vyšiel von a ponúkol ich chlebom a vínom. O polnoci sa spievalo na kostolnej veži.
Deti si aj dnes pripravujú program, ktorým vítajú na štedrý večer v kostole príchod Ježiška.
Šport.
S príchodom "financov do dediny prišiel do našej obce aj šport. Boli to oni, ktorí naučili zlievskych chlapcov hrať volejbal. Volejbal sa začal hrávať v roku 1941. Zlievčanov ho učili hrať Spačina a Fridrich. Ihrisko holo v tom čase pred terajšou pálenicou. Tam, kde je teraz križovatka. Trénovalo sa pravidelne, hrali každý deň, aj v nedeľu. Mužstvo tvorili nasledovní hráči: Kazimír Sabadoš, Pavel Raus, Juraj Tavoda, Július Balážik, Ján Raus, Pavel Ferenc. Zo začiatku hrával aj Ladislav Miklec. Že boli naozaj dobrí, dokazujú aj ich výsledky. Vyhrali v Želovciach, v Modrom Kameni, Bušinciach, na Turom Poli, V Malých Stracinách. Za najväčšieho súpera považovali Strháre. Aj nad tými zvíťazili. Právom boli v roku 1954 - 5 prví v okrese a získali putovný pohár.Na krajskej sút'aži v Lievskoci obsadili pekné II. miesto.
V neskorších rokoch bob volejbalové ihrisko pod dnešnou bytovkou. Najprv vyrovnali povrch, niekde skopávali zem až do výšky jedného metra. Volejbal sa úspešne hrával ešte aj v 70- tyh rokoch, keď v roku 1975 získali naši hráči další pohár.
Keďže sa turnaje v nasledujúcich rokoch neopakovali, pohár sa dodnes nachádza u nás v obci. Tradícia volejbalu priniesla zákonite svoje ovocie. V našej obci sa narodil a strávil detstvo najlepší blokár svetového pohára v Japonsku Štefan Chrtiansky. V roku 1985 získal aj striebornú medailu na majstrovstvách Európy v drese Československa. Dlhé roky hrával za ČH Bratislava, neskoršie za kluby v Taliansku, Francúzsku a svoju bohatú klubovú kariéru zavŕšil v Rakúskom Innsbrucku. Tu pôsobí dodnes vo funkcii športového riaditeľa klubu a v tomto roku sa mu podarilo z ískať so svojím klubom historický titul majstra Rakúska. Ako tréner pôsobil aj v Detve a dlhšie obdobie bol asistentom Slovenskej reprezentácie.
Futbal sa v tomto období hrával pomenej, len keď sa skosili pasienky. Nebolo ihrisko. Až v roku 1957 sa urobilo ihrisko na lúke za potokom. Vtedajšie mužstvo hralo v najnižšej okresnej súťaži približne tri roky, bez výraznejšieho umiestnenia.
Po zániku klubu niektorí hráči hrali aj za Malý Krtíš, Baňu Dolina a aj v iných okolitých kluboch. Následne bolo zrušené aj ihrisko. Na lúke pri trati si v 70-tych rokoch postavili deti vlastné futbalové ihrisko. Súperili na ňom so susednými obcami Bušince, Olováry, Malé Straciny. V neskoršom období chlapci z našej obce hrali za dorast a dospelých v susedných Bušinciach. V roku 1984 sa začalo budovať terajšie futbalové ihrisko na lúke podjaseňmi. Na tomto ihrisku hrávalo zápasy mužstvo Bušiniec B. Pre rekonštrukciu ihriska v Bušinciach hrávalo ich mužstvo v roku 1986/87 svoje zápasy na našom ihrisku. Po tejto úspešnej sezóne si vybojovali postup do prvej triedy (terajšia 5 liga). Dňa 21. júna 1987 sa hral odvetný zápas baráže medzi mužstvami Bušince a Vinica pred asi 500 divákmi. V prvom zápase vo Vinici bolo 0:0. V odvete stačila domácim na postup akákoľvek výhra. V polčasovej prestávke za stavu 0:1, sa strhla búrka. Prudký dážd zmyl všetky čiary. Ľudia sa poschovávali, kde sa dalo, mnohí aj odišli domov. Mohli však ľutovat', lebo druhý polčas bol dramatický. Pre zranenie musel odstúpit' kľúčový hráč Farkaš, rozhodca Stanislav Prístavok vylúčil Činčuru. Napriek tomu 10 minút pred koncom Bušince vyrovnali na 1:1. Museli rozhodnúť strely zo značky PK. Za susedné Bušince hrali v tomto období traja chlapci z našej obce Július Jakab, Igor Gazdík a Jozef Filkus, ktorý premenil aj pokutový kop. V ročníku 1987 / 1988 sa hrala na tunajšom ihrisku I. trieda. Pribudlo kovové oplotenie. Budova starého MNV sa prebudovala na futbalové šatne. Po oprave ihriska v Bušinciach sa u nás prestal hrávať futbal. Až v roku 1993 hrávali na našom ihrisku svoje domáce zápasy futbalisti z Veľkých Zlievec. V roku 1995 sa hlavne zásluhou Igora Gazdíka založil vlastný klub. spočiatku ako B mužstvo Bušiniec a v roku 1997 ako samostatný futbalový oddiel.
Umiestnenie v ročníkoch II. trieda:
1995/1996 4. miesto 26 bodov 36:33 skupina sever 9 účastníkov
1996/1997 6. miesto 11 bodov 13:23 skupina sever 7 účastníkov
1997/1998 3. miesto 25 bodov 20:26 skupina sever9účastníkov
1998/1999 6. miesto 22 bodov 27:36 skupina A 9 účastníkov
1999/2000 4. miesto 25 bodov 23:29 skupina A 9 účastníkov
2000/2001 4. miesto 26 bodov 31:31 skupina A 9 účastníkov
2001/2002 8. miesto 28 bodov 42:50 spoločná sút'až l2účastníkov
2002/2003 2. miesto 51 bodov 80:27 spoločná súťaž 12 účastníkov
25. mája 2003 zvíťazili naši chlapci v Bušinciach 1:0 gólom Romana Gazdíka, čím si vybojovali postup do I. triedy, o čo sa zaslúžili hráči: Marek Kalmár. Pavol Kalmár, Cséri, Kéri, Kuchta, Roman Barjak, Jozef Barjak, Soják, Adam Oláh, Peter Oláh, Erik Oláh, Dobrík Maruškin, Dibala, Igor Gazdík, Roman Gazdík, Hovorka, Gondáš, Ferenc, Beták, Szabó a Jozef Filkus. Trénerom mužstva bol Ladisla Fekete z Modrého Kameňa, ktorý obdržal čestné občianstvo obce za jej vzornú reprezentáciu. Na tomto cennom úspechu sa podieľal ako sponzor, tak aj predseda klubu JUDr. Ivan Bablena.
V ročníku 2003/2004 v okresnej I. tiede, sme skončili na 12. mieste so ziskom 19 bodov skóre 27:58, žiacke mužstvo sa umiestnilo na 11. mieste.
V ročníku 2004/2005 sme prihlásili do súťaže aj dorast. Po 20. kole boli žiaci na 10. mieste z 13 mužstiev, dorast na 9. mieste z 12 mužstiev a dospelí boli na 13. mieste, Žeľovce odstúpili v priebehu súťaže.
V lete sa tradične poriada žiacky futbalový turnaj "Memoriál Mariana Borika". Počas 6. ročníkov ho vyhrali 3x Olováry, 2x Bušince a raz domáci žiaci Malých Zlievec. Od roku 2002 prebehli aj tri turnaje dospelých. Víťazom sa stali postupne Olováry, Modrý Kameň a Dolná Strehová. Najlepší strelci turnaja v roku 2003 Paško z Král'ovej pri Senci a Szabó z Dolnej Strehovej, prevzali poháre venované ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom.
V obci sa hráva aj stolný tenis. Za Veľký Krtíš nastupuje Milan Chlpoš, ktorý na jednom z okresných turnajov skončil na 3. mieste. V miestnej škole sa hrali turnaje mužov, vždy vo veľkonočnú sobotu.
Víťazi podľa ročníkov:
1. Jozef Gondáš,
2. Jozef Filkus,
3. Milan Chlpoš,
4. Milan Chlpoš,
5. Miroslav Filkus,
6. Milan Chlpoš.
Malozlievska vzbura
V novembri 1938 Česko-Slovensko odstúpilo Maďarsku veľkú časť Južného Slovenska. Maďarsku pripadli susedné dediny Veľké Zlievce, Bušince a Olováry.
S pričlenením svojej obce k Maďarskému štátu súhlasili aj malozlievski evanjelici. Zo spomienok našich občanov sa dozvedáme, že situácia v obci vôbec nebola jednoduchá. Ľudia očakávali príchod Maďarov. Ženy vyšívali zástavu (Tomanová, Frečková), iní si chystali uvítaciu reč. Medzi kostolom a Husárovým domom dokonca postavili slávobránu. Na oboch stranách cesty postavili stĺpy, ponad cestu ich prepojili nápisom:
"Isten hosta a kedve véreinket" (vitajte, milí bratia) a mali nacvičenú aj uvítaciu pieseň "Isten álgya a Magyart" (Nech Boh žehná Maďarov). Niektorí boli až takí húževnatí, že sa takmer povadili, kto ich bude vítat'. No hranica padla za dedinu. Do Malých Zlievec prišli českí vojaci. V dedine sa vytvorili dva tábory. Pôvodní obyvatelia, zväčša evanjelici sa hlásili k Maďarom. Výnimkou boli len Sabadošovci, ktorí boli katolíci. Druhý tábor tvorili Slováci, katolíci, ktorí sa prisťahovali v 20. rokoch keď sa rozpredávali Prónayovské a Ivankovské zeme (Filkusovci a Michalíkovi, Babicovci, Pivoluskovci). Liska vyšiel na vežu a vyvesil maďarskú zástavu. Českí a slovenskí vojaci začali do nej strieľať, až kým ju nezničili. Moc prevzali gardisti. Obecné zastupitelstvo zorganizovalo petíciu za pričlenenie nášho územia k Maďarskému štátu. Na to reagovali predstavitelia československého štátu privolaním pomocných vojenských jednotiek, koré zaujali pozície v neďalekej hore. Zlievčania si však vojsko všimli a preto sa všetci večer stretli vonku v dedine. Keď sa stupňujúce napätie medzi ľudom stávalo neznesiteľné začala Barbora Jačiová spievať pieseň Nezúfaj stádečko malé. Vtedy sa k nej všetci pridali. Keď zúfalý spev začuli dôstojníci, podišli k vystrašeným zlievčanom. Vyzvali ich, aby sa v pokoji rozišli, uisťujúc ľudí, že sa im nič nestane. Ráno však bolo celé obecné zastupiteľstvo, spolu s Annou Mrvovou (ktorá vraj pašovala zbrane, čo bolo divné aj vyšetrovateľom v Banskej Bystrici, nakoľko to bola útla žienka, ktorej výška nedosahovala ani 150 cm) odvezené do väznice v Banskej Bystrici. Iba Jánovi Rausovi - Čorbovi sa podarilo utiecť do Maďarska. Viac sa však vrátiť nemohol. Aj pohreb svojej matky mohol pozorovať iba zo stromu spoza hraníc. Väznení boli vo väznici naštastie iba dva týždne. Prihovoril sa za nich modrokamenský katolícky farár Bulka, na ktorého žiadost' ich prepustili.
Život za slovenského štátu.
Gazdovia si život za Slovenského štátu pochvaľovali. Pestovalo sa obilie, tabak, boli vinohrady. Oboje vykupovali židia v Lučenci. Tabak pestovali hlavne Pivoluskovci. Cez zimu sa hladil potom sa vozil do Rimavskej Soboty. Víno vykupoval spolok z Banskej Bystrice. Pestovali už aj štep. Ceny boli dobré. Každý musel odvádzať kontingent. Pri mláťačkách boli dozorcovia, ktorí zapisovali komu sa koľko urodilo. Na každého člena domácnosti nechali 250 kg obilia na múku, 200 kg na osivo a niečo aj na chovanie. V tomto období bolo možné získat' aj subvencie. Na hnojiská dostali Sabadoš, Michalik, Blaško a Ťavoda. Subvencie dávali aj na stroje, napríklad na benzínový motor.
O tom, že sa gazdom naozaj dobre darilo svedčí aj to, že Majoroš pred vojnou mal okrem kombajnu všetky stroje, 3 páry koní a vyše 10 kusov dobytka. V tomto období sa vytvárali v dedine aj spolky. Cez tieto nakupovali priemyselné hnojivá až z Bratislavy.
V dedine boli dvaja kováči - Štefan Boháč a Ďurkovič. Týmto sa až tak dobre nedarilo. Za liter mlieka robili aj celý deň. Mláťačky mali traja.
Richtárom v tomto období bol Majoroš.
Ako vyzeral život v obci? Zo spomienok Anny Ragačovej sa dozvedáme, že sa žilo skromne. Vstávalo sa ráno o štvrtej, všetci sa pomodlili a gazdovia išli chovať statok a po inakšej robote. Pred večerom, cez mrkance sedeli všetci v dome, spievali, alebo sa modlili. Nesmelo sa zapáliť, kým gazda vonku choval. Súdržnosť v obci však bola veľká. Keď niekto staval dom, každý gazda mu doniesol dve furmanky zadarmo. Takto si navzájom pomáhali.
Na uchovávanie potravín používali ľadovne. Obecná ľadovňa bola pod budovou "starého MNV". Tieto ľadovne mali tvar kruhu, boli vykopané do zeme. Mali priemer asi 2 metre. V zime v Bušianciach z Ipľa nasekali ľad, na vozoch ho navozili a povykladali ním ľadovne. Ľadovne boli prikryté stieškou, na ktorej bola vrstva zeme a slamy. Do ľadovní boli urobené dvere ktoré smerovali väčšinou na severnú stranu. Nedaleko ľadovne stála aj obecná studňa.
Obdobie II. svetovej vojny.
Najtragickejšie a najsmutnejšie obdobie minulého storočia je práve obdobie II. svetovej vojny. Naša obec v porovnaní so susednými obcami však utrpela oveľa menej škôd. Keďže obec patrila do Slovenského štátu, zlievski vojaci nemuseli íst' bojovat'
do I. línií, ako susední veľkozlievčania. Práve z tohto dôvodu boli straty na životoch v porovnaní s ostatnými okolitými obcami oveľa menšie.
Aké spomienky majú na toto obdobie naši spoluobčania?
V samotnej obci boje neboli. Nemecké vojská sa v obci síce zdržali dva týždne, ale nikomu z dedinčanov neubližovali. Ubytovali sa v rodinných domoch, ktoré im domáci museli uvoľniť, ale nesprávali sa nepriateľsky. Možno aj preto, že tu boli v období Vianoc. Zo spomienok vtedajších obyvateľov obce sa dozvedáme, že spočiatku sa ľudia týchto vojakov báli. Ale keď videli, že aj nemeckí vojaci si zdobia stromček, ktorý si ozdobovali vlastnými ozdobami (tie tu domácim aj nechali) a povykladali na stôl rôzne potraviny a dokonca k večeri prizvali aj domácich, obavy z nich sa zmenšili. Deti prijali na Štedrý večer od vojakov aj ponúkané cukríky. Po večeri, keď nemeckí vojaci začali spievať po nemecky pieseň Tichá noc, domáci sa k nim po slovensky pridali. A tak na Štedrý večer v roku 1944 znela Tichá noc v Malých Zlievciach v dvoch rečiach a na chvíľu sa zabudlo, že je obdobie vojny.
Na druhý deň však už prichádzali ruské vojská. Nemci brali kone, kravy, voly. Zakopali sa nad dedinou. Pozorovateľňu mali na Dobrovej pustatine. Ruské vojská prichádzali od Potočku. Ľudia sa ukrývali v Sabadošovej, Vankovej a Majorošovej pivnici. V týchto časoch deti spávali na zemiakoch.
Keď ruskí vojaci prišli do dediny, jeden z nich vyšiel na kostolná vežu, kde ho spozorovali nemeckí vojaci. Do kostola hodili granát. Našťastie hrubý múr kostola neprerazilo. Poškodil sa iba malý zvon.
Do dediny padli ešte tri strely. Jeden granát padol pred Gazdíkovu pivnicu, druhý na Ferencovu strechu a tretí padol na Bykov dom, ale tento nevybuchol. Pri týchto výbuchoch bol aj jeden ranený - Kášay, ktorého trafila črepina.
Vojaci ohrozovali občanov aj mínami. Jednou z nich zabili ruského vojaka a tri kone. Druhá dopadla na dom. Našťastie nevybuchla, zostala po nej len diera na strope. Je zakopaná pod záhradami, zakrytá koňmi a zemou.
Obeťou tejto vojny sa stala mladá matka, ktorá sa so svojím manželom a dieťaťom neukryla v pivniciach ako to urobili ostatní, ale oni sa snažili uniknúť z dediny a utekali do Maďarca k rodine Farbiakovcov. Ani tu sa však necítila rodina Cibuľová v bezpečí a v noci sa rozhodla vrátiť do dediny. Toto rozhodnutie bolo pre nich osudným. Za svitu mesiaca Nemci spozorovali blížiace sa postavy a spustili paľbu. Mladá matka s dieťaťom v náručí bola ranená a do rána umrela.
Po odchode nemeckých vojsk z dediny sa tu usadili ruskí vojaci. Ani na tých si ľudia nepomínajú v zlom. V kaštieli a u Sabadošov si zriadili nemocnicu. U Gazdíkov bola lekáreň, lekárnika volali sipanenko. Ženám z dediny pridelili služby a museli chodiť upratovať do nemocnice. Ranených vozili na vozoch zo Strhár. V nemocnici aj operovali. Ruskí vojaci mali prísny zákaz ľuďom niečo zobrať. V dedine boli aj Rumunskí vojaci. Títo boli velmi hladní, smädní a zbedačení. Keď prišli, ukradli chlieb z pece a zjedli ho. Spomína R. Luptáková. Zistil to ich velitľ a za trest sa museli po lúke po bruchu plaziť.
Poslední vojaci, ktorí prichádzali do dediny boli kozáci. Na lúkach pod dedinou stálo množstvo vojakov na koňoch. Malé Zlievce boli oslobodené 31. 12. 1944. Pri bojoch padlo 38 ruských vojakov, ktorí boli pochovaní na tunajšom cintoríne. Po vojne ich vykopali a previezli na spoločný cintorín do Zvolena. Počet nemeckých obetí je neznámy. Po prechode frontu sa však v lese na Varečke našli tri mŕtve telá nemeckých vojakov.
Povojnové obdobie, vznik roľníckeho družstva.
Veľký rozmach obce nastáva práve v tomto období. Prínosom pre občanov bola stavba cesty, i ked' priniesla so sebou aj tragické udalosti. Valec, čo valcoval cestu hádzal iskry, ktoré spôsobili požiar. Požiar zachvátil dom postavený vo dvore u Lavríkov a tento zhorel. Bol to posledný dom v dedine, ktorý mal ešte strechu zo šúpolia. Oheň postupoval ďalej, chytili sa horieť aj Feriancov dom, začalo horieť u Sabadošov a ako vietor fúkal, oheň sa rozširoval smerom do Žianu (časť chotára za dedinou). Občanom požiar spôsobil veľké škody.
Päťdesiate roky boli pre obec veľmi prevratné. Rok 1950 prináša pre obec založenie strojového družstva, čo so sebou prinieslo aj výkup strojov. Gazdovia Majoroš, Sabadoš a Janko Gejza museli odovzdat' všetky stroje. V tomto roku sa začala stavba železničnej trate. V roku 1951 sa do obce zavádza elektrika. Dedina sa rozoširuje a pribúdajú v nej nové domy.
Pre toto obdobie je príznačná aj agitácia do družstva. Predsedom prípravného výboru bol Ján Račko. V tomto období každý gazda musel odvádzaf pre štát kontingenty (boli to povinné presne stanovené dodávky poľnohospodárskych výrobkov, ktoré museli odviesť). Ich výšku predpisovali zástupcovia z dediny, ale kvótu (stanovené množstvo) dostala dedina z okresu.
Kto dal nad kontingent, dostal od štátu otruby zadarmo. Kto kontingent nesplnil, musel platiť pokutu, alebo bol uväznený.
K týmto ťažkým časom prispela ešte aj zámena peňazí. Peniaze boli zamenené v pomere 1:5. Tak sa stalo, že niektorí gazdovia s av tomto čase aj zadĺžili. Boli aj takí, ktorí si požičali od tých, ktorí prestali obhospodarovať pôdu a zamestnali sa v bani.
Vznik družstva sa datuje na 22. júla 1952. Pomaly vstúpili všetci, i keď niektorí dobrovoľne-nasilu. O založenie družstva sa najviac pričinili Košík, Frečka a Lavrík. Kanceláriu mali v kaštieli. Gazdovia museli odovzdať dobytok - kravy a svine. Tento rozdelili medzi kulakov, ktorí ich museli chovať. Prvým predsedom družstva sa stal Ján Majoroš. Začiatky boli veľmi ťažké, prvé tri mesiace nedostali ani výplatu. Ľudia boli rozdelení do troch skupín, ktoré všetky práce robili ručne. Ručne kopali, žali, zvážali do stohov a mlátili. Tieto práce im trvali až do septembra. Nemali ešte ani traktor. Niektoré práce robili za pomoci STS. Neskôr kúpili škodovku. Prvým traktoristom v obci sa stal Štefan Galo, neskôr aj Ján Raus. Zanedlho kúpili aj kombajn, na ktorom pracoval Pavel Filkus.
Plánovalo sa aj zriadenie strediska. Pôvodne malo byt' vo Veľkom Dole, na Škrabačke kde ho vymeriaval Ing. Tolkunov. Správa družstva však rozhodla, že sa bude nachádzať tam, kde stojí dodnes, t. j. na Šofranici.
V roku 1958 bol za predsedu družstva zvolený Július Balážik. V tomto roku dostali členovia doplatky 10 korún na pracovnú jednotku. O rok neskôr sa doplatky znížili na 7 korún, lebo vedenie rozhodlo o vytvorení rezervy na iné účely. Členom sa to nepáčilo a vedenie odvolali. Nastúpili pôvodní unkcionári. V tomto období v ňom prezentovala aj Mária Chlpošova, tiež členka družstva, ktorá sa velmi ironicky vyj adrila k vedeniu družstva.
V nasledujúcom období sa stal predsedom družstva Onderej Gazdík. Vtedy družstevníci začali pociťovat' zmenu k lepšiemu. Dostávali dobré doplatky a začala sa rozširovať výstavba strediska a aj na účte družstva mali nemalý obnos. V roku 1970 však na nešťastie Zlievčanov, cestou domov z porady predsedov, ktorá sa konala na Okresnej poľnohospodárskej správe v Modrom Kameni, tragicky zahynul predseda zlievskeho družstva. Touto tragédiou sa začal aj koniec 'dobrým časom', ked'že v ďalšom období okresná správa rozhodla o zlúčení malo a veľko zlievskeho družstva aj keď bolo jasné, že ani jedna obec sa nechcela zlučovať. I napriek tomu sa spoločnému družstvu vcelku darilo. Dosahovali dobré úrody, výnosy obilnín mali až 40 q z hektára, čo im prinieslo pri cene obilia 300,- korún slušný zisk. Pri koncoročnom vyúčtovaní každý člen dostal doplatok vo výške 40 korún na každých zarobených 100 korún.
Avšak opäť nastalo presviedčanie o ďalšom zlučovaní. Tentoraz to bolo s Bušincami. Po zlúčení, keď zlievčania uvideli bankové výpisy, ostali zhrození. Bušince mali dlžobu vo výške 5 miliónov 800 tisíc korún. Nasledovali však ďalšie pohromy. Cez žatvu zničil ľadovec v Muli celú úrodu obilia. Ani v živočíšnej výrobe sa im nedarilo. Kravy v Bušinciach dostali brucelózu. Museli utratit 460 kráv. I napriek ťažkostiam však družstevníci koncom roka doplatky dostali, i keď v porovnaní s rokom pred zlúčením s Bušinciami 4x nižšie. Ani rok 1973 nepriniesol nápravu. Družstevníci sa začali zaoberať chovom kureniec. Tieto dva dni pred odpredajom do hydinární v Tomášovciach dostali Markovu chorobu a všetky uhynuli. Po tých udalostiach sa už predseda vzdal funkcie.
V nasledujúcich rokoch sa vystriedalo ešte mnoho predsedov (Ing. Farkaš, Sýkora, Híveš, Mráz, Ing Chlepčok, Ing Mäsiar, Drugda), ale družstvu sa už nikdy nedarilo tak, ako to bolo pred zlúčením. V roku 1997, ked' členská základňa rozhodla o likvídácii družstva, poľnohospodárske družstvo úplne zaniklo.
Kaštieľ.
Pod mierne sa zvažujúcim vŕškom, na okraji dediny, stojí kaštieľ. Dnes je už značne ohlodaný zubom času. Každý občan z dediny ho pozná po názvom "prónayovský'. Názov pochádza od jeho majiteľov, ktorí ho od roku 1709, keď bol postavený, užívali ako svoje letné sídlo až do začiatku 20. st. I keď má kaštieľ pravidelnú dispozíciu, má mäkké zaoblenie styčných múrov, čo zmalebňuje túto statickú budovu. V okolí kaštieľa môžeme dodnes rozoznať niekolko vzácnych drevín. Tieto boli súčasťou parku, ktorý v minulosti výrazne dokresľoval scenériu celého objektu. Ako park a okolie vyzeralo, aký život sa tu vtedy viedol sa už od žijúcich pamätníkov nedozvieme. Už nikto zo Zlievčanov, (manželia Majorošovci, Žigovci, Zuzana Račková, Furák), ktorí pre nich pracovali a ktorí pre nich slúžili, nežije. Zachovali sa iba útržky zo spomienok, ktoré kedysi o kaštieli a o spôsobe života v ňom rozprávali svojim potomkom.
Park v okolí kaštieľa bol z vrchnej strany zakončený múrom domu, na ktorom je možné dodnes rozoznať zamurované arkády. V tom čase sa tu nachádzal bočný vchod do kaštieľa, ktorého vychádzali panské koče a pristavovali sa pri klenbách kašiteľa, aby tak mohlo panstvo nastúpiť. Tento múr oddeľoval hospodársku časť, ktorá patrila ku kaštieľu. Boli tu koniame, v nich každý kôň mal svoje miesto. Od seba boli oddelené oblúkom. Tí, ktorí sa starali o kone, museli z nich každý deň načesať 5 šráfov prachu, aby boli kone vždy dokonale čisté. Za koniarňami boli sklenníky a vedľa nich ihriská. Nikto si už však dnes nepamätá, aké hry sa panstvo hrávalo. Dodnes však v týchto miestach (v súčasnosti je to na Majorošovorn dvore, kedysi to boli priestory medzi ihriskom a skleníkom) vyrastajú rôzne kvety. Ďalšie hospodárske budovy - ovčiarne sa nachádzali na miestach, kde dnes stojí Chlpošov dom. Z druhej strany kaštieľa, v súčasnosti na pozemku Ragačovcov, bol v tých časoch rybník a popri ceste, ktorá smeruje na Potôčik, rástli agáty s velkými tŕňmi. Agáty - ružový, fialový a žltý, rástli aj na nádvorí, pri vchode do kaštieľa. Na nádvorie, ktoré bolo obohnané múrom sa. vchádzalo cez krásnu tepanú bránu. O celé okolie sa staral záhradník. Boli tu cestičky vysypané kameňom, vysadené kvety. Smerom k starému potoku, bol ďalej od Zlievec akoje dnes, viedla cesta z oboch strán lemovaná štíhlymi topoľmi. Na konci cesty bol návršok, na ňom stál altánok, Za altánkom dva rady smrekov a v okolí rôzne druhy vzácnych drevín. Nedaleko bolo vybudované aj malé kúpalisko. Jeho pozostatky sú tam podnes.
Barón Prónay bol známy svojimi vedomosťarni o poľnohospodárstve a vinohradníctve. Preto bol prínosom pre obyvateľov obce, ktorí sa z týchto vedomostí mnohému priučili. Väčšina úrody, ktorá sa urodila za panských zemiach sa odvážala na trhy do Budapešti, ale slúžila aj na zásobovanie panstva, ktoré tam trávilo zimné obdobie. Tí, čo odvážali úrodu, vraj často spomínali ako ich pri prechode cez Vácske vrchy prepadli zbojníci. Spomínali však aj na Peštianske zábavy, na ktorých do rána tancovali. Vracajúc sa s prázdnymi vozmi, si mohli nakúpiť všetko čo potrebovali. Aj kovový luster, ktorý je dodnes v kostole, doviezli Majorošovci z Pešti.
Keď sa na "Hrebeni" (časť chotára) objavilo uhlie, Prónay začal bez povolenia ťažiť. Práve z tohto vznikli nezhody medzi ním a panovníkom. Zuzana Račková, ktorá ako mladé dievča slúžila u panstva, za svojho života spomínala, že kráľ vyzval Prónayho, aby prestal s ťažbou, lebo to, čo je na zemi je Prónayovo, ale čo je v zemi je kráľovo. Barón však neuposlúchol a zo vzdoru odkázal kráľovi, že sa mu môže vy... na tanier. To kráľa vraj velmi pobúrilo a za trest mal zo svojho tela odovzdať 2 kg mäsa. Keď sa k Zlievciam blížil posol na koni, nešťastný Prónay skočil do studni. Došlí posol, ktorý niesol omilostenie, už videl iba plávajúci cylinder na vode.
Dnes už nevieme, ktoré z týchto udalostí sú pravdivé, ale tragická smrť Pavla Prónayho sa skutočne stala.
Mnohí zo Zlievčanov, ktorí po vojnových rokoch navštevovali múry kaštieľa, dodnes tvrdia, že vídali pána v cylindri ako prechádza po chodbe a vstupuje do pivnice.
Várheď.
K Zlievciam sa viaže aj iná balada, omnoho staršia. Nedaleko obce sa nachádza vrch Várheď (v preklade hradný vrch). Na tomto vrchu vraj kedysi stál hrad, ktorý sa prepadol pod zem. Hovorí sa, že preto lebo bol za Turkov podkopaný únikovými chodbami smerom na Čeláre a Modrý Kameň. Niekto tvrdí, že bol drevený, podľa inej verzie bol z kameňa. Viedla k nemu cesta, ktorú nazvali zlatá, nevedno z akého dôvodu. Možno sa len domnievať, že po nej privážali na hrad zásoby potrebné na prežitie. Starí ľudia často strašili neposlušné deti, že príde hradná pani a odnesie ich. Táto pani vždy so sebou nosila zväzky kľúčov a často sa vraj prechádzala po močaristých lúkach, zakvitnutých žltými kosatcami. Možno hľadala svoj stratený hrad. O existencii hradu sa žiadne písomné správy nezachovali, aspoň o nich nemáme vedomosti. V prvej polovici minulého storočia však na mieste, kde mal stáť, bolojasne rozoznateľné prepadlisko, v ktorom bolo v tom čase ešte vidiet otesané balvany. Deti, ktoré sa tam vtedy chodili hrávať, dnes ľudia patriaci k najstarším obyvateľom obce, si na tieto skutočnosti spomínajú, ako aj na to, ako do prepadliska hádzali kamene a podľa toho, ako dlho padali, odhadovali aké hlboké môže byť.
Názov tohto vrchu, ako aj vyššie uvedené spomienky v nás môžu vzbudiť domnienku, že tam kedysi hrad skutočne stál.
